Na prednáške z mechaniky, kým som študovala na ČVUT v Prahe, nám jeden pán docent vysvetľoval veľmi pútavo princípy fukoltovho kyvadla, keď zrazu náhle premostil na spomienky z Ruska. Študoval tam v Moskve fyziku. Tých spomienok bolo počas prednášok viac a ja som si všetko živo predstavovala, aké to Rusko a ľudia musia byť, že musia mať veľké srdcia a obrovské vedomosti. Zatúžila som zažiť to isté: ísť do Ruska a vyštudovať tam univerzitu. A čo sa o 4 roky nestalo…
Našla som na stránke SAIA výzvu pre študentov končiacich Bc.: Slovenská vláda poskytuje štipendium na celé magisterské štúdium v Rusku. A tak som s kamoškou začala potajme pripravovať dokumenty. Ja som písala, ona prekladala do ruštiny, čo bolo treba. Nadišiel deň D – výberové konanie. Doma som si vymyslela, že musím ísť do Bratislavy konzultovať bakalárku, a šla som na výberko. V komisii ich bolo 8 a pýtali sa na všetko možné, skúšali moju znalosť ruštiny, ktorá bola v tom čase dosť chabá. Ale vysvetlila som im, že tam idem rátať rovnice a nie písať básne, tak ma odporučili. Nasledovala povinná byrokratická jazda plná formulárov. Rusi potvrdili, že ma berú až začiatkom augusta do Jekaterinburgu na elektrotechniku.
Doma som to povedala v apríli. Bol to celkom boj. Naši ma ani za svet nechceli pustiť do toho „strašného Ruska“, mali na pamäti 1968 a Rusko vnímali ako strašiaka. Navyše som stále počúvala, že tá tvoja ruština, to fakt nedáš s ňou. Diky bohu za moju tvrdohlavosť a za skúsenosti s písaním študentských grantov. Práve vďaka grantom som mala celkom slušné vreckové. Z tej almužny – štipendia, čo dáva slovenská vláda (150 dolárov mesačne), by som fakt nevyžila.
5. septembra, deň po mojich 25. narodeninách, som nasadla v Prahe na lietadlo a zamierila pod Ural do Jekaterinburgu. Na letisku ma čakala baba z univerzity, spolu sme prešli povinnú jazdu registrácií, doktorov… a konečne som začala študovať. Moja študijná skupina bola úplne skvelá. Hneď na začiatku mi požičiavali knižky, pomáhali, ako sa dalo, za čo som sa im snažila odvďačiť hlavne na hodinách angličtiny, kde som mala náskok. Oni boli technicky zdatnejší ako ja a ja som ich dopĺňala v matematike. Jednoducho, dobre sme si tie dva roky žili.
Rusko a Rusov mám rada, hoci na začiatku to tak nebolo. Na univerzite boli všetci milí, ale za jej bránami som sotva stretávala usmievajúcich sa ľudí. Väčšina z nich je stále vážna, občas zamračená, a to nehovoriac o ruských úradníkoch. Tí akoby mali dve tváre: jednu super vážnu až zamračenú – túto majú v práci za okienkom. A druhú priateľskú, srdečnú len na doma. Mala som možnosť vidieť obidve. Vždy to chvíľu trvalo, ale nakoniec som si k nim našla cestu. Zo začiatku mi bolo trochu smutno a moc sa mi nechcelo učiť sa, ale veľmi rýchlo som pochopila, že ak nezačnem makať ako na ruštine, tak na odborných predmetoch, bude to DVD (Do Vianoc doma).
Zamakala som a skúšky som porobila v predtermínoch, aby som cez Vianoce mohla cestovať po Arménsku a Gruzínsku, ale to je už iný príbeh….
