Ako študentka vysokej školy som sa rozhodla ísť na skusy do Ameriky na letnú brigádu, zažiť tzv. American Dream. Prvýkrát sama vo svete, nová krajina, noví ľudia…zážitok na nezaplatenie, vrelo odporúčam 
Leto bolo úžasné a okrem skúsenosti a pár dolárikov som si so sebou priniesla aj niečo iné… Hlavu v oblakoch a lásku. Spoznali sme sa v práci a hneď medzi nami preskočila iskra. Ja – Európanka, on – Latinoameričan….uuu… A tak po čase začala naša summer love :). Všetko bolo nádherné, až kým neprišiel posledný deň nášho pobytu. Každý sme sa vracali do vlastnej krajiny a znamenalo to rozhodnúť sa, čo bude s naším vzťahom ďalej. Boli sme veľmi zaľúbení a tak sme sa rozhodli, že skúsime vzťah na diaľku. Sľúbili sme si, že budeme skypovať každý deň a že cez Vianoce sa uvidíme zas.
Prvé dni, boli dosť ťažké… Po prvé som sa musela vyrovnať s kultúrnym šokom, keď som sa vrátila späť (tí, čo boli na programe, vedia, o čom hovorím), a po druhé mi neuveriteľne chýbal môj priateľ. Ale sľub sme dodržali, každý deň sme skypovali a dohodli sme sa, že na Vianoce poletím za ním do Južnej Ameriky. Super, si vravím…hehe… Ale teraz ako to mám povedať rodičom??? Mala som veľký stres, lebo som sa bála ich reakcie. No nakoniec som sa im rozhodla napísať list, kde som vysvetlila celú situáciu. Mám šťastie, lebo moji rodičia sú veľmi chápaví a po dohodnutí určitých pravidiel (zaplatíš si výlet sama, no babies :)) ma pustili. Juchuuu. Vianoce prišli ani som sa nenazdala a bol čas odchodu. Španielčinu som sa učila na strednej vravím si, no problemo, a idem spoznať krajinu a rodinu svojho priateľa.
Španielčina teda nebola no problemo, nerozumela som skoro nič. Aj keď komunikácia s jeho rodinou bola ťažšia, boli veľmi milí, srdeční a veľmi sa snažili, aby som sa cítila ako doma. Čas spolu sme si neuveriteľne užili a dohodli sme sa, že nám to za to stojí a budeme sa snažiť ďalej. Sme spolu už päť rokov. Za tú dobu sme bývali na iných kontinentoch, obaja v Európe, ale aj v jednej krajine (nie však v jednom meste :). Trávili sme spolu čas, keď sa dalo. On sa začal učiť po slovensky a ja som začala pracovať na svojej španielčine. Niekedy bola vzdialenosť medzi nami na nevydržanie.
Po piatich rokoch som sa naučila, že o vzťah sa treba starať, že najdôležitejšia je komunikácia (je úplne jedno, že iba cez skype) a že keď prídu ťažké časy, musí byť obom parterom jasné, že majú spoločný cieľ a vedia, kam vzťah smeruje.
Za pár mesiacov spolu konečne začíname bývať a musím vám, milé Sedmokrásky, povedať, neviem sa dočkať :). Trošku sa aj bojím, ale viem, čo chcem, a už keď sme strávili takú dobu na diaľku, dúfam, že spolu to bude už len lepšie. Tak nám držte palce
