Patti Smith: Bohémska ikona s beatnickou dušou

Patti

Vyrastala v južnom New Jersey, kde bola odmalička obklopená knihami a literatúrou. V šesnástich rokoch sa zamilovala do póezie francúzskeho surrealistického básnika Arthura Rimbauda, keď náhodne objavila jeho zbierku poézie na second-hand markete s knihami vo Philadelphii. Zamilovala sa najprv do portrétu mladíka na obale knihy, kde bol mladý Arthur Rimbaud, a potom spoznala aj jeho poéziu.

Vo svojich dvadsiatich rokoch sa Patti vydala na cestu do New Yorku za vidinou lepšej práce, kde vlastne našla aj svoju kultúrnu mekku. Všetko, čo pre ňu doteraz bolo ukryté len medzi stenami jej rodného domu, zrazu bolo na dosah ruky a všade naokolo. Keďže jej svet kníh bol najbližší, zamestnala sa v jednom z početných newyorských kníhkupectiev. A práve tu sa stretla so svojou budúcou spriaznenou dušou, fotografom Robertom Mapplethorpeom. „Od prvej chvíle, kedy som ho prvýkrát uvidela, som vedela, že sme si súdení,“ hovorí Patti o svojom prvom stretnutí s Robertom.

Spolu prežili hotel Chelsea s ostatnými umelcami, ktorí žili na pokraji biedy, pochybné identity newyorských klubov 60-tych a 70-tych rokov a samozrejme aj niekoľko najúžasnejších a najlepších spoločných fotení. Ak neviete, aké úžasné fotenia mám na mysli, zagooglite si Patti Smith Horses album alebo Patti Smith Wave album a určite sa vám niečo vynorí. O vzťahu Patti a Roberta by sa dalo písať na niekoľko strán, bol to pre mňa jeden z najintenzívnejších vzťahov dvoch umelcov, o akom som kedy počula. Ktovie, možno preto, lebo som čítala jej Just Kids už viackrát, alebo možno preto, že mám s Patti nejaké vesmírne prepojenie.

Keď sa jej počas interview pýtali, čo ju motivovalo napísať Just Kids, vyznala sa, že to bol pre ňu istý akt očisty a vypovedania sa z tragickej straty (Robert podľahol AIDS v roku 1989), ale zároveň chcela, aby Roberta mohla prostredníctvom svojich slov znova oživiť. „Keď píšete, je to, ako keby ste ľudí, ktorých ste stratili, svojím písaním privádzali naspäť do života, môžete ich vrátiť späť, aby ich mali aj ostatní ľudia šancu poznať.“ Keď moje oči prechádzali riadkami Just Kids mala som presne takýto pocit; pocit, ako keby som bola súčasťou.  

New York ale nebol len miestom, kde Patti spoznala svoju umeleckú a ľudskú spriaznenú dušu. Spoločne s hudobným žurnalistom Lennym Kaye-om (Patti sa tiež sama pokúšala presadiť v tejto sfére a písala pre kultové magazíny ako Creem alebo Rolling Stone) sa Patti podarilo vytvoriť dokonalé spojenie rockovej hudby a  poézie, ktoré prezentovali prvýkrát v roku 1971 v dnes už kultovom newyorskom St. Mark’s Church in the Bowery, kde v rámci projektu Anne Wladman s názvom Poetry Project vystupovali vtedy ešte neznáme mená kontrakultúry ako Allen Ginsberg, Ted Berrigan alebo Robert Creely. V publiku sedeli Lou Reed, dramatik Sam Shepard alebo Andy Warhol spoločne so svojimi „Superstars“. A bol to práve aj St. Mark’s Church, kde vznikol počiatok Patti Smith Group. Patti sa po úspešných albumoch, ako napríklad Horses, Wave, alebo viac experimentálnych, ako je Radio Ethiopia, stala „godmother of punk“, ako ju doteraz vlastne hudobné média volajú.

Myslím si ale, že tento titul je pre umelkyňu, ako je Patti Smith, tak trošku primalý. To, čo ma na Patti vždy zaujímalo, je práve jej „mnohorakosť“. Je to, ako keby sme sa pozerali cez kaleidoskop. Vždy, keď pozerám na jej čiernobiele polaroidy, počúvam jej texty alebo čítam jej knihy ma dokáže inšpirovať niečím iným.

Patti je pre mňa stelesnením toho, čo písal Walt Whitman v Song of Myself:

Do I contradict myself? Very well, then I contradict myself, I am large, I contain multitudes.“

Facebook Comments
Written By

Temple Drake je žena prostoreká (občas) rebelantka s dušou kreatívnou a nadšenou a mnohokrát aj s dušou citlivou. Rada sa obšmieta okolo výkladných skriní, šatníkov a starých fotografií. Keď je doma sama alebo na výskumnej prechádzke okolia rada si fičí na svojej obľúbenej hudbe a podkastoch. Nepohrdne a ani sa nezľakne dobre vybranej spoločnosti.