Tak som sa nedávno presťahovala na Island. Ako sa to stalo? To vám bola náhoda ako sviňa. Vybrala som sa na dovolenku. Zhruba po roku, ktorý sa niesol v znamení zmien, veľkých plánov a náhlych rozhodnutí, som ju už potrebovala ako soľ, aby som si prečistila hlavu.
Už dlhú dobu som bola rozhodnutá podať výpoveď v mojej stávajúcej práci, ale odkladala som to z rôznych osobných aj neosobných dôvodov. Niektoré som ovplyvniť mohla a iné zase nie… Moja trpezlivosť a optimizmus – vlastnosti, na ktoré som za normálnych okolností hrdá – sa obrátili proti mne. Aby som vám priblížila moju takmer každodennú realitu: pracovala som ako administratívna podpora prioritného IT projektu v korporáte. Nuda a stres v jednom, za cenu troch! Vedela som, že keď nenastane zmena, tak mi jedného krásneho dňa rupnú nervy. Bola som znechutená z vlastnej neužitočnosti a parazitovania na pomaly umierajúcom organizme. Mojim malým očakávaným vyslobodením bolo plánovaných pár dní voľna v októbri.
Po dvoch mesiacoch hľadania kombinácií leteniek na Kubu sme si s kamoškou jedného pekného večera kúpili letenky na Island. Teraz si myslíte, že som stratila niť myšlienok uprostred predchádzajúcej vety, ale opak je pravdou. Je to skôr štandardný postup – sedíme v reštaurácii, čumíme do jedálneho lístka a nedokážeme sa rozhodnúť medzi šalátom a hummusom a mätovým čajom vs. uhorkovou limčou… Nakoniec sa tento vyčerpávajúci rozhodovací proces nakloní v prospech hummusu a limče. Potom príde čašník.
On: Dobrý den, co si dáte?
Bára: Já si dám burgr a pivo, prosím.
Čo viac dodať, sme skrátka dobrá kombinácia na cestách aj necestách.
Už som na Islande raz bola, ale iba na 5 dní. Odvtedy som sa chystala na druhé kolo aspoň na 3 týždne. Vzhľadom na to, že som bola v čase našej epickej cesty zamestnaná osoba, tak sa mi premyslenými kombináciami dovolenky, víkendov, sickdayov a štátnych sviatkov podarilo naakumulovať 11 dní.
11 dní a my sme chceli obísť celý ostrovný štát dookola a vidieť všetko. Ukázalo sa, že obísť Island v tomto obmedzenom čase je možné – cestovanie vo dvojici poskytovalo dostatočnú slobodu rozhodovania. Ubytovanie zo dňa na deň sa tiež hľadá ľahšie v menšom množstve ľudí, hlavne keď ráno ešte nevieme, kde večer skončíme. Celú cestu sme zvládli v podstate podľa nášho približného plánu a na konci sme mali ešte 2 dni do rezervy.
Práve sme sa nachádzali v srdci takzvaného Zlatého kruhu – medzi Geysirom, Národným
parkom Thingvellir a vodopádom Gullfoss – keď sme sa dostali do štýlového a príjemného hotela/hostela v mestečku Laugarvatn. Hneď na úvod sme sa dali do reči so sympaťákom na recepcii, lebo ho zaujala naša česko-slovenská „medzinárodná skupina“ (Bára je z južnej Moravy… slovami jedného kamaráta tzv. „jižanské ultras“).
Už počas prvých 10 minút na recepcii zo mňa medzi rečou vypadlo, že si chcem nájsť novú prácu ako programátorka. Vyštudovala som IT, takže v mojej hlave to vyzeralo ako jasný návrat ku koreňom.
Zo sympaťáka na recepcii sa vykľul manažér hostela s kontaktmi na softvérovú firmu v Reykjavíku, ktorá hľadala nové pracovné sily. Bola sobota večer. Ešte v ten večer sme sa dohodli, že v pondelok prídem na pohovor do Reykjavíku. V utorok nadránom sme s Bárou odlietali naspäť do kontinentálnej Európy. Všetko prebehlo tak rýchlo, že som si to ani nestihla poriadne uvedomiť.
Po neformálnom pohovore s celým tímom som sa s nimi rozlúčila a sľúbila som, že im pošlem CV. Pomaličky a stále neveriacky som sa vracala k autu a každým krokom som sa nadnášala o pár centi vyššie a zasnený výraz sa mi rozlieval po ksichte. Priblblý výraz a pre všetkých ostatných otravný optimizmus mi vydržal niekoľko dní v kuse a neskôr sa v nepravidelných intervaloch neopodstatnene vracal. Vravela som si, že by som sa mala držať pri zemi, keďže ešte nič nie je hotové. To mi však nebránilo podať výpoveď. Nejakú prácu si predsa nájdem.
S každým ďalším kontaktom s tímom som si užasnuto uvedomovala, že to myslia smrteľne vážne. Zhruba na Vianoce sme dospeli k rozhodnutiu, že u nich budem pracovať. Dostala som sa do kolotoča vybavovačiek, sťahovania, rozlúčkových osláv a návštev. Čím viac sa blížil čas odletu, tým sa zväčšovali moje pochybnosti o mojich schopnostiach pre novú prácu. Tento pocit je mi dôverne nepríjemne známy a častokrát ma v mojom predchádzajúcom živote držal pri zemi. Tentokrát som sa rozhodla nenechať sa ním ukecať.
Tak som teraz tu a pomaly sa dostávam do nového rytmu. Pochybnosti o sebe som si so sebou priniesla a asi sa ich tak rýchlo nezbavím. Ani raz som ale nezapochybovala o tom, že tá šanca stojí za vyskúšanie.
