Účes ako David Bowie

účes ako bowie

Sedela som u kaderníčky pred zrkadlom a neveriacky pozerajúc na seba so slzami na krajíčku som si uvedomila, že „vyzerám ako David Bowie!“ (Nech mu je zem ľahká, veď aj fešák to bol, ale keď ja by som radšej vyzerala ako Gisele Bündchen.)

Aj takto to vie dopadnúť, keď človek rád skúša rôzne zľavy, mihotajúce sa na internete v nespočetných množstvách. Keď už si moje vlasy pýtali zmenu (alebo skôr môj mozog), zabrouzdala som na obľúbenú stránku zhromažďujúcu všemožné zľavy a rovno som si (samozrejme aj podľa parádnej ceny) vybrala kadernícky salón. Lenže už na samotnom mieste činu si kaderníčka veselo strihala a strihala, ešte sa ma aj pýtala, či nie som zhrozená, koľko vlasov mi strihá, ale ja som naivne verila, že vie, čo robí, predsa som jej dala pred zahájením zákroku inštrukcie. S úsmevom som preto zahlásila: „Však už bolo načase ich trochu ozdraviť.“ No to trochu bolo trochu až moc ozdravné, čo som však zistila, až keď mi začala fénovať vlasy. Srdce sa mi rozbúchalo, oči vypleštili a ja som nebola schopná slova, iba odpovedať kaderníčke na jej „páči?“ podivným bruchomluveckým zvukom. Celý čas mi do vlasov dávala rôzne mastičky a olejčeky a na konci mi dala ešte aj poriadne tužidlo, nech to má ten „správny“ tvar. Pri úteku zo salóna mi ešte stihla zahlásiť, nech sa vlasov radšej chvíľu nedotýkam, nech to pekne sadne, pričom si k môjmu zľavovému kupónu vypýtala ešte ďalších 8 EUR. Pri mojej neschopnosti zmôcť sa na čokoľvek som jej tie peniaze radšej dala a pádila som rovnou čiarou domov.

Cesta domov bola nekonečná a v centre mesta kopa ľudí. Nemohla som svoje pocity precítiť naplno. V mojom vnútri zúrila búrka, pretože som mala svoj druhý hysterický záchvat v živote kvôli tvaru svojich vlasov. Prvý sa uskutočnil, keď mi mama ako deväťročnej ostrihala vlasy „podľa hrnca“ ponechajúc mi vzadu dlhšie vlasy, čo vyzeralo ako švihácky pepovský chvostík. To bolo poslednýkrát, kedy som mame dovolila ostrihať ma.

Prídem domov a taaaaak si porevem!“ vravela som si celá naštvaná kráčajúc v rýchlom pokluse po ulici. V tom mi do cesty skočil kamarát, ktorý sa ma celý vysmiaty opýtal, odkiaľ idem, keď sa tak ponáhľam. Nebudem predsa chlapovi hádzať svoje babské trápenie s vlasmi na nos a tak som len odvetila, že som bola u kaderníčky. „Áno, máš to veľmi pekné,“ zhodnotil pozerajúc sa pritom neprítomným pohľadom niekam úplne mimo mňa (tzv. do blba) tak, ako to chlapi radi zvyknú, keď nevedia o čom. To bolo jediné, čo mi chýbalo, počúvať takéto zdvorilostné drísty, ktoré vytiahol niekde z päty. S pokriveným úsmevom som mu poďakovala a ihneď zahlásila, že už musím ísť domov. Konečne som dorazila do cieľa, pripravená v momente zabuchnutia dverí spustiť srdcervúci plač. V chodbe som sa zbadala v zrkadle a uvidela som okrem tej helmy aj svoje krvavé oči. Radšej som odvrátila zrak a vošla do kúpeľne. Vzala som gumičku a zopla si „spodné“ vlasy, ktoré pripomínali pepíkovský copík maminho výtvoru z minulosti, do copu. „Hmmm,“ zastavila som sa. „Takto to vyzerá celkom v pohode,“ prekvapila som sa pozerajúc chvíľu na seba bez nejakej negatívnej emócie. Hoci to bolo minimálne o 15 cm kratšie, ale v podstate to bol ten účes, ktorý som chcela. A tak som si zhodnotila situáciu, že s tým už nič nenarobím, iba budem musieť počkať, kým mi vlasy dorastú. Čo síce znamenalo počkať cca 15 mesiacov (ak vlasy rastú rýchlosťou 1 cm za 1 mesiac), ale keď som mala vlasy zopnuté v cope, nebolo to až také hrozné. Za moje útrapy som sa však odmenila čokoládou a pohárom červeného vínka. Ihneď mi bolo ešte lepšie.

A pri tom pojedaní čokolády a popíjaní červeného vínka, sediac v kuchyni s nohami vyloženými na vedľajšej stoličke, som si spomenula na úsmevnú príhodu, keď som mala deväť rokov a hanbila sa vyjsť čo i len na ulicu. Ten osud je poriadny vtipálek, keď ma skúša tým istým testom o pár rokov neskôr. Ale niektoré veci si človek jednoducho musí asi naozaj prežiť dvakrát, než sa z nich ponaučí. Teda, aspoň dúfam, že len dvakrát :)

Facebook Comments
Tags from the story
, ,
Written By

Som človek s chuťou žiť a spoznávať všetko, čo život ponúka. Milujem spoločnosť, ale aj chvíľky sama so sebou. Najradšej som v prírode, a medzi moje najobľúbenejšie veci, ktoré kreslím a maľujem a pozorujem patria stromy, kvety a obloha. Najviac ma vie nadopovať energiou, ak dakoho namotivujem k nejakému pozitívnemu činu. Neviem sa nasýtiť dobrodružstva a nových príležitostí. Ale som len snílek, zacyklený v kolobehu moderného konzumného života tráviaci minimálne 8 hodín denne pred počítačom. Ale nikto mi nemôže zakázať...zakázať mi snívať. A seeen sa mi v náááádej meníííí. ;)