Mám dvadsaťsedem, viem, čo chcem, a tiež, čo nechcem. Prešla som si toľkými rôznymi vzťahmi, že sa občas cítim ako Carrie Bradshaw zo Sex v meste…
Po tragickom srdcetrhajúcom a polrokaslzyprelievajúcom rozchode som sa rozhodla zmeniť ovzdušie a odišla som na rok do Californie. Aby ste si nemysleli, že si tu vyvaľujem tukové bunky na slnku, išla som robiť au pair, t. j. opatrovateľku (aj keď povedzme si, že au pair znie lepšie).
Prvý mesiac v San Diegu som preplakala tak isto ako v Bratislave na gauči s vínom v ruke (tu ale bez vína, čo bolo horšie), ale druhý mesiac v Cali mi zázračne vymazal bolesť z ničoho nič, z jedného dňa na druhý. Uvedomila som si, že už naňho nemyslím a nech je tam, kde je, že mne je oveľa lepšie. Stiahla som si Tinder (aplikácia o randení, ak by niekto nevedel, ale podľa mňa vieme všetky) a začala som chodiť na kávičky s potencionálnymi kamarátmi. Mala som v pláne si tu nájsť jedného kamoša s výhodami. Chápete, ukáže mi Ameriku, pozve ma do kina a sem-tam ma aj… zoberie na cestu okolo sveta tak párkrát do týždňa . No, ale po dvoch mesiacoch som dostala sms… Bol to chalanisko, ktorého som stretla ešte pred mojím ex. SedmoKRÁSKY! Taká chémia, čo medzi nami vtedy bola, to sa nedá ani opísať. Nestalo sa nič, lebo bol vtedy zadaný a hlavne s morálnymi zásadami. Všetky šarmy z mojej kartotéky som naňho vytiahla a nič. Dala som mu číslo, nech sa ozve, keď bude single. A on sa ozval…
Hneď som vedela, kto mi píše, ani sa nemusel podpísať. Najprv sme si písali ako kamoši, lebo keď zistil, že som milión kilometrov ďaleko, tak reku nič z toho, ale tak sme si rozumeli, že sme si písali, facetimeovali celé hodiny, celé dni. Dvaja blázni sa našli a po 10 dňoch sme kupovali letenku domov, nech ho prídem kuk na Vianoce. Jeho, moju rodinu aj priateľov.
Tých 9 dní s ním bolo rozprávkových a áno, bla bla, ale zaľúbili sme sa aj naživo. Všetko bolo skvelé, priam nad očakávania. A teraz čo? Ja musím a hlavne chcem ísť späť do USA a on musí ostať a dokončiť si školu…
Obaja sme boli proti vzťahom na diaľku. To nefunguje, to sa nedá, plus ja som chcela už staršieho (vyzretejšieho) partnera, a nie zajačika, čo ešte nevie, čo chce. Ale on to vie! Chce mňa! A ja chcem jeho! Voláme, píšeme, posielame si listy, balíky a je to skvelé. Nemáme ani čas si chýbať, lebo sme stále v kontakte a podporujeme sa navzájom. On ma podporuje v mojom cestovaní a užívaní si tohto nádherného miesta a ja ho podporujem vo všetkom, čo robí na Slovensku. Bez hádok, bez žiarlivostných scén… A áno, znie to ako klišé a „takých tu už bolo“ vzťahov, „len počkaj, keď začnete spolu žiť“. A možno máte pravdu. Možno keď začneme spolu žiť, tak zistíme, že sme tak veľmi podobní, že nebudeme vedieť spolu vydržať, ale to budeme riešiť potom. Teraz sa teším z každého dňa, z každej správy, videa či hlasovky, ktorá ma ráno čaká (deväťhodinový časový posun má svoje čaro), a som šťastná. Nebola by som vo vzťahu, keby som sa trápila, ale ja som vážne spokojná a už sa neviem dočkať, keď príde na štyri mesiace za mnou! Užijeme si spolu Californiu a celé USA a potom sa vraciame spolu na Slovensko. Plán máme a veríme, že to dáme…
Viete, čo som si uvedomila? Že niektorí ľudia sú spolu denno-denne vo vzťahu a necítia tú lásku od partnera, a ja ju cítim, aj keď som desaťtisíc kilometrov od neho… Vzťah na diaľku? S týmto mužom rozhodne ÁNO!
