Pýtate sa, ako to bolo ďalej? Zobrali sa? Happy-ending in the end? Ani nie…
Ďalej tlačíte rovnaké šaláty, začnete behať a viac cvičiť, ale už len bežať na autobus vám robí neskutočný problém. Všimnete si, že váš objem sa nielen zväčšuje. Po čase sa sem-tam zmenší, najmä zrána, alebo niekedy aj počas dňa telo trošku povolí – už to nie je, ako keď vám niekto pod kožu pumpuje hektolitre vody a bojíte sa v práci aj kýchnuť, aby vás nerozdrapilo tak, že po vás zostane len obrovská kaluž vody. Chodíte zhrbené, líčiská by ocenil už kdejaký syseľ, olieva vás pot, na schody už ani žartom nepomyslíte. Stále tlačíte šaláty, všetko chutí rovnako, váha stále pribúda a sem-tam ráno klesne, aby vás večer zas mohla ručička na váhe prekvapiť. Na váhu sa už aj bojíte postaviť, lebo váš najväčší strach je, že dosiahnete váhu, kedy už aj kravy berú na porážku. Aby toho nebolo málo, tak od decka vás strašili anorexiou a bulímiou, tak začnete po tých obedoch grcať. Poviem vám, nie je nič krajšie, ako keď dôjdete celé nafúknuté, upotené v lete z obeda do práce, a keď vystúpite z výťahu, zahnete rovno na toalety, lebo váš šalát si to v bruchu rozmyslel a chce ísť von. Dennodenne človek zažíva to krásne vzrušenie, že či mu príde zle na dámičku v práci, alebo na debila v MHD.
A pachy, predstavte si v lete vypečenú Bratislavu. Pachy sú všade. Či z kebabární, reštaurácií, odpadkových košov, upotenej MHDčky alebo navoňaných cicušiek. Vonku sa ani vietor nepohne, nič neodfúkne. Zo všetkého sa vám medzi unaveným dychčaním dvíha kufor. A nič nepobaví tak, ako keď vám na oslave v reštike donesú fantastické jedlo a z toho pachu vás napne. Tú servírku vtedy mal niekto nafotiť.
Potom si ešte predstavte, že chcete ísť na festival. Nikdy ste na ňom neboli, nepriali tomu okolnosti, a teraz máte aj prachy, aj čas, tak si vyhodíte z kopýtka. Kamoš zoženie lístok, bude dobrá parta. No vy si vo svojej objemovke začnete všímať vypleštené oči vašich priateľov, niekedy aj jemne zvlhnuté a bohovsky sústrastné, a vravíte si, že z dojatia nad tým, že sme sa po dlhej dobe stretli, to asi nebude. Sú totiž v šoku. Nenápadno sa vás pýtajú, ako sa máte a čo sa stalo, že ste dosiahli celkom slušnú váhu. A s trochou šťastia sa vás pár odvážlivcov spýta, či neočakávate prírastok. Celkom vážne. Aj dvakrát v týždni. Bez milosti.
Aj pred dosť veľa ľuďmi. A v dobrej viere. Ako slušne vychované dievča poviete, že nie, že som len tlstá, a že áno, prírastok už teraz (logicky zo skúsenosti) očakávam, ale úplne iný, ako majú na mysli. Nebudete im to mať ani za zlé, lebo dať hore 11 kg za necelé tri mesiace má niečo do seba a trochu to aj vidieť. Vôbec sa im nečudujete. Hoci si každé ráno hovoríte, že veď až tak to snáď nevidieť. Ale ono to sakra vidieť a nevšimol by si to snáď len Andrea Bocceli. No a je tu ten festival. Mesiace dúfate, že kým bude termín, tak váha klesne. Váha neklesne, ale nálada áno. Začnú sa vám ozývať ľudia, ako sa na vás tešia a že isto sa vidíte a bude to super. Chytí vás panika, lebo posledné, čo chcete, je vidieť ešte viac vypleštených súcitných očí, a tak lístok predáte. Predáte ho aj s nimi, lebo veď načo kamoši, aj samej doma je fajn. Hovoríte si, aspoň že vrásky vyhladilo, cyklus sa stratil do nenávratna, len hormónmi ovládaná Beštia vo vás naplno ožije a už len pozorujete, ako začína ovládať váš život a prináša ďalšie a ďalšie absurdné situácie a presvedčenia.
Ak to so mnou vydržíte, v ďalších častiach vám opíšem, ako sa zdanlivo príjemné a obyčajné situácie dokážu premeniť na niečo absurdné, čo vás ani v najhoršom sne alebo najlepšej komédii nenapadne. Situácie, ktoré som mala možnosť vychutnať si doslova na vlastnom tele. Myslím, že do určitej miery to bude aspoň trochu povedomé každej z vás. Vidíme sa o týždeň.
