Ak máte pocit, že nestíhate, ste rozlietané na všetky strany, robíte všetko a zároveň nič, zastavte sa na chvíľku… Porozprávam vám o vtipných mozgových erroroch vyvolaných tlakom a stresom.
Pôvodne som chcela písať iný článok, ale táto téma mi prišla dosť aktuálna. Potom ako som v obchode zhodila na seba pár vecí a mysliac si, že oslovujem svoju kamarátku, s ktorou som nakupovala, som oslovila neznámu pani slovami: „Tak ja som už dnes úplne mimo.“ Ako bonus som ju chytila za plece. Vtedy som si to uvedomila. Už je to zase tu, zase mi vypol mozog! Pani na mňa pozrela prekvapene a dosť opovrhujúco, akoby som bola po preflámovanej noci. Kiežby! Ja som len v tom čase myslela na príšerne veľa vecí naraz.
Poznáte to, diár plný úloh (po splnení ich škrtám pre lepší pocit hrubou čiernou fixou), rodina, práca, toto vybaviť, toto urobiť, tomu napísať mail, tomu zavolať… A keď niekto volá a nemám pri sebe papier píšem NEZABUDNI na ruku (tento systém aplikuje viac žien, ako si myslíte, len sa poobzerajte na ruky svojich známych). Situácia alebo trapas v obchode ma na okamih zastavil, pozrela som sa na seba s odstupom ako v adrenalínovom opojení chaosím. Áno, smiešne pobehujem od jednej veci k druhej a prestávam vnímať realitu. Môj mozog vypisuje error a navrhuje systém reštartovať. Ako napríklad vtedy, keď som ráno hľadala pohár so zubnou kefkou po celom byte. Kam som ho mohla dať? Bol v chladničke. V CHLADNIČKE! Nepýtajte sa ma, ako sa tam dostal… To proste nevysvetlíš.
Alebo keď som otvárala dvere od kancelárie stláčaním kľúča od auta. Ešteže ma nikto nevidel. Raz keď som cítila, že môj systém potrebuje reštart, som sa rozhodla usporiadať si myšlienky upratovaním. Začala som vysávať, teda skoro… Najskôr som dala vysávač do zásuvky a potom som zapla vypínač vedľa zásuvky… Vysávač nefunguje… Zhasla som… Nič nereaguje… Stláčam vypínač ako divá, v byte je ako na diskotéke a potom mi dojde, že to, čo ovládam, je svetlo.
Keď sa dejú mozgové errory v pohodlí domova, tak sa zasmejete a hneď je lepšie, ale čo ak ste medzi ľuďmi a nie je tam nikto, s kým by ste sa mohli zasmiať? Napríklad sa pristihnete pri tom, ako spievate v obchode po naozaj náročnom dni: „Už si kúpim iba teba mliečko a hurá domov!“ a pán vedľa vás so záujmom pozoruje. Chyby v programe môžu ovládať aj vaše ruky. Všetko padá, káva sa vylieva, poháre sa rozbíjajú. Jednej známej sa po ťažkom dni cestou z práce rozsypali v električke vajíčka, celý tucet… Ale našlo sa pár dobrovoľníkov, ktorí jej pomáhali zbierať 
Dôvod, prečo je podľa mňa táto téma aktuálna, je vpísaný v tvárach väčšiny mojich známych. Ako sa tak okolo seba pozerám, vidím unavených ľudí s výrazom uštvanej zvere, ktorí hovoria: „Nestíham…“. V rozhovoroch sa vnímame na pol ucha, lebo v hlave listujeme v diári svojich úloh a v očiach nám začína svietiť kontrolka nadchádzajúceho reštartu. Prečo na seba tak veľa nakladáme? Za čím sa ženieme? Je to tzv. uponáhľanou dobou, alebo je to v nás samých? Po mojom zážitku v obchode a zrelej úvahe som sa rozhodla vyhlásiť mozgovým errorom z prepracovanosti vojnu. Ja som si na seba naložila a ja to aj môžem zmeniť! Prvým krokom bola káva s vyloženými nohami a do diára som k niektorým úlohám začala dopisovať čiernou fixou: Toto nechávam na neskôr! Vrelo odporúčam, je to neskutočne oslobodzujúce…
