Okrem úchvatnej scenérie ma do Západných fjordov ťahalo ešte ďalšie lákadlo: hudobný festival Aldrei fór ég suður, v mestečku Ísafjörður. Line up nabitý známymi aj neznámymi islandskými hudobníkmi by vyzeral veľmi lákavo, aj keby ten festival nebol zadarmo… ale on bol! Cez deň sa konali ešte ďalšie sprievodné akcie – prevažne malé koncerty v útulných kaviarničkách, ktoré sú ešte útulnejšie potom, čo strávite vonku v treskúcej zime niekoľko hodín.
Jeden z hudobníkov, na koncerte ktorého som sa príjemne roztopila, bol Snorri Helgasson. Koncert sa konal o piatej popoludní v malom bielom domčeku s neveľmi originálnym menom Húsið(v preklade “dom” – keď sú v meste 2 krčmy a 2 kaviarne, nepotrebujete príliš dlho brainstormovať názov, aby ste sa odlíšili). Domácka atmosféra a rybacia polievka ma začali ladiť na správnu vlnu už pred koncertom. Osadenstvo tvorili prevažne mladé rodiny s priateľmi, ktorí spolu striedavo klábosili a striedavo sa hrali s deckami.
Keďže tam nebolo veľa miesta, prisadla som si na voľnú stoličku k veľkému stolu…. zhodou okolností ku Snorriho kapele. Okrem nich tam, ako som zistila neskôr, sedela ešte jedna islandská herečka. To je jedna z vecí, typických pre Island – omnoho vyššia pravdepodobnosť náhodného stretnutia niekoho známeho (verejne známeho ale aj vlastného známeho).
Tak som tam sedela pri mojom VIP stole a počúvala predkapelu, ktorú tvorili prevažne barmani z Húsiðu. Čím dlhšie som na Islande, tým viac sa utvrdzujem v presvedčení, že Islanďania musia mať hudbu v krvi. Všetci moji známi, ak nie sú sami hudobníci, alebo členmi zboru, majú aspoň hudobníkov medzi blízkymi príbuznými. Dosť to obdivujem, hlavne preto, že ja sama som sa do toho nikdy nepustila… a to sme mali doma drumbľu!
Keď Snorriho kapela začala hrať svoje snové melódie a on začal príjemným hlasom spievať, stratila som sa sa v myšlienkach a vnímala hlavne to, že mi je dobre. Čarovný moment nastal, keď sa syn gitaristu rozhodol pridať ku kapele. Bubeník si ho bez zaváhania posadil na kolená a spolu dohrali koncert do konca.
Väčšinu účastníkov festivalu tvorili domáci, ktorí prišli domov na Veľkú noc. Bolo to cítiť v oboch podnikoch v meste(hehe..), po skončení programu – presne tá atmosféra stretnutí po dlhej dobe, ktorú mám tak rada, keď prídem na Vianoce domov. Okrem mňa tam bol ešte jeden cudzinec, s ktorým sme sa v priebehu festivalu niekoľko krát obchádzali na rôznych miestach a vždy sme sa sprisahanecky zdravili kývnutím hlavy.
V hale kde sa konal festival bolo trochu tesno, ale keď si človek uvedomil, že vonku sú maximálne -2 stupne a snehová búrka k tomu, ani ho nenapadlo frflať. Prišli sme sa na koncert skupiny Agent Fresco. Je to jedna z tých kapiel, ktoré musíte vidieť a počuť naživo, aby ste pochopili…keď začali hrať, mala som pocit že tá smršť zvonku sa presťahovala na pódium. Pravdepodobne to bola tá sila v ich hudbe, čo ma nútila myslieť na System of A Down.
Skladby skupiny Mamma Hestur boli založená na zvláštnej harmónii medzi rockovou hudbou a klarinetom.
Jediná hudobníčka, ktorú som poznala už pred festivalom bola Emiliana Torrini. Pred jej koncertom bolo všade naokolo počuť nadšený šepot a očakávanie ste mohli cítiť vo vzduchu. Keď vyšla na pódium, ľudia začali jasať a ona, celá dojatá, sa im prihovárala ako k rodine.
Celý festival sa niesol v sviatočnej rodinnej atmosfére. Cítila som sa, ako keby som sa náhodou ocitla na oslave narodenín všeobecne obľúbeného príbuzného, ktorý má 14 súrodencov… no a potom som tam bola ja, a ešte jeden ďalší zahraničný exot. Môžem iba doporučiť 😉
