Tento článok som sa nerozhodla napísať preto, že sa vám chcem pochváliť, ale podeliť sa s mojimi pocitmi. Poznáme ich z filmov, z červeného koberca a aspoň raz v živote by sme ich chceli stretnúť naživo. Ale načo?
Keď som žila v New Yorku, tak som si myslela, že slávnych ľudí budem stretávať na každom kroku, a ak niekoho stretnem, tak sa s ním okamžite odfotím. Možno som ich aj stretla, ale v roztrhaných džínsach a vyťahanom svetri z H&M-ka by mohli okolo mňa chodiť aj samotné Kardashianky a nespoznala by som ich.
Posledný piatok pred mojím odchodom späť na Slovensko sme sa boli zabaviť v downtowne. Tento víkend bolo odovzdávanie MTV Music Awards v Brooklyne a všetky hviezdy sa boli zabávať. Pár z nich sa zabávalo aj v našom klube, dokonca aj pri našom stole. Do klubu došla pravdepodobne sfetošená Miley Cyrus s dvomi copíkmi na hlave a v šatách, ktoré zakrývali toho menej než veľa, ale na to sme už všetci zvyknutí. Ako sprievod mala Robina Thicke-ho, ktorého môžete poznať z piesne Blurred Lines naspievanú s Pharellom a T.I. Ona si tancovala na vedľajšom stole a on pil whisky na bare. Boli sme sa von vyvetrať a kamoška si išla zapáliť, keď v tom zrazu prišla čierna limuzína. Vyšiel z nej čierny týpek veľký ako tá komunistická skriňa, čo mala starká v spálni, a otvoril zadné dvere Leonardovi DiCapriovi. Mal čierne sako, bielu košeľu a bordový šál len tak prehodený, ako ho nosil náš nebohý Béďa. Išli sme dnu a ani v sne by nám nenapadlo, že Leo sa posadí k nášmu stolu. Gorila stála celý čas vedľa neho a on len stál, trikrát sa napil z pohára a po dvadsiatich minútach odišiel. Nepovedal ani slovo, nepozrel sa nikomu do očí. Vyzeral staro. Keď vyšiel film Vlk z WallStreet, bola som neskutočne prekvapená, čo retuš dokáže. Opovrhoval nami všetkými a cítil sa ako pán sveta, takže Leuška nášho „zlatého“ rada nemám.
Los Angeles – odovzdávanie Oscarov rok 2016: ulice boli plné a vysoké železné ploty obklopili Hollywood Blvd. Čakali sme tam viac než 5 (slovom päť) hodín, len aby sme videli filmové hviezdy. Videla som – Aliciu Vikander, ktorá vyhrala Oscara, Leonarda DiCapria (opäť drzo utekajúci, aby si ho nikto neodfotil), ale výhru som mu už priala, chudákovi. Ďalej Matta Damona, ktorý nám zakýval z auta, Bryana Cranstona a mnoho ďalších.
Ľudia okolo mňa pískali, kričali, ako všetkých veľmi milujú, chválili im šaty, vlasy a aj nechty na nohách a ja som tam ticho stála a cítila sa hlúpo. Všetci sme si ich fotili a oni si fotili nás. Stáli sme v klietkach, kde sa nedal urobiť krok. V hlave som mala otázku, že načo? Načo som strávila pol dňa čakaním na týchto ľudí? Áno dobre, videla som ich vo filme, ale no a? Zarábajú milióny, ale nevytvárajú nič životu prospešné. Bez Marťana alebo Revenanta by sa tento svet obišiel.
A tam, stojac medzi hulákajúcim davom, som si to uvedomila: sú to rovnakí ľudia ako my, len oni sú na opačnej strane plota. Cítila som sa ponížená. Tí okoloidúci bohatí ľudia si nás fotili ako zvieratá v klietke. Vyronila som slzu. Iba jednu. Počkala som na baby ešte nejakú pol hodinu a odišli sme. Nepovedala som nič. Na jednej strane ma mrzí, že som takto premárnila môj čas, na strane druhej som šťastná, že som si toto uvedomila. Som hrdá na to, kto som, čo som dosiahla a čo ešte dosiahnem, a nepotrebujem k tomu ani pozlátenú sošku. Aaaa Leoško by si mal odfotiť nás! 😛
