Láska, necestuj tým vlakom, bude meškať, ani nevieš ako!

imm023_22A

V časoch nie až tak dávno minulých, keď ľudia ešte neboli v takej miere napájaní káblami na rôzne technické vymoženosti a viac komunikovali „face to face“. Tak v týchto časoch som milovala cestovanie vlakom. Pravda, cestovné nebolo zadarmo, aj keď som bola študent. Ale vždy sa našlo pár posledných grošov na cestu domov za láskyplným objatím mamy a vyrabovaním špajze.

Trocha nostalgie

Na vlakoch som mala rada všetko, okrem toaliet (ktoré sa veľmi nezmenili). Od výhľadov z okna, cez upokojujúci a uspávajúci rytmus kolies, až po milé stretnutia v kupé (vozne sa tiež za tie roky veľmi nezmenili). Ľudia hľadeli maximálne do časopisov a kníh a neraz vznikali zaujímavé debaty s neznámymi cestujúcimi. Študenti sa tlačili v chodbičkách a zažila som aj príjemné „vagónovice“, hlavne ak meškal vlak… Ale vtedy to nevadilo, tieto chvíle som si užívala… Po rokoch po škole som si konečne spravila vodičák a začala som jazdiť – alebo ľudovo povedané – „začala som si vyvážať riť“. A tento štýl cestovania sa mi zapáčil ešte viac. Žiadne cestovné poriadky, minimálne meškanie, maximálny relax. No nie vždy sa mi dá cestovať autom, a tak som sa za posledné mesiace vrátila k mojim kedysi milovaným vlakom. A po každej jednej ceste, vytočená do predinfarktového stavu, si hovorím: „Nikdy viac!“

Čo cesta, to problém

Za posledné 2 mesiace som do Bratislavy a späť cestovala celkom 4x. „Druhým prepravcom“ boli cesty vcelku príjemné, maximálne meškanie 30 minút. A čo naše slávne ŽSR? To sa nedá inak, ako hejtovať. Neviem, či sa tieto veci dejú, len keď cestujem ja (ha, som stredom vesmíru!) alebo je to bežný jav. Len si prisadnite bližšie a ja vám to rozpoviem. Stojím v Bratislave na hlavnej stanici v dlhom rade na lístky a keď už som na rade, tak padne systém na kupovanie lístkov. „Nevieme, čo sa stalo, vypadlo to na celom Slovensku. Skúste za 5 minút.“ – hovorí teta za okienkom. Z 5 minút sa stala skoro polhodina. Polhodina chaosu. Cestujúci nevedeli, čo majú robiť, tetušky nedávali informácie, lebo ich samé nemali. Cestujúci sa začali búriť a tetuškám aj sem-tam nadávať. Ja som sa snažila udržať svoj kľud. Však sa stane a nebudem sa zbytočne rozčuľovať. Nakoniec nás nahnali do vlaku a lístky sa kupovali priamo u sprievodcu. O pár týždňov sa situácia na chlp presne opakovala, len s tým rozdielom, že už som nebola pokojná a zhovievavá. Ako je možné, že sa rovnaký problém zopakuje a personál stále nevie, ako to riešiť? Neexistuje nejaký manuál krízových situácií ŽSR? Asi som náročná cestujúca. Náročná cestujúca, ktorá momentálne stojí skoro dve hodiny v Trenčíne, pretože vlak pred nami vraj strhol elektrické vedenie. Náhradná doprava žiadna. Aspoňže nám tie informácie hlásia a že je funkčný rozhlas. Do Bratislavy prídeme po polnoci. Teta hlási, že vlaky do Viedne a Brna nebudú na nás čakať, odporúčajú použiť prvé ranné vlaky. O piatej 😀 Keby som bola cudzinec, tak ma asi porazí, ostať 5 hodín v Bratislave na stanici (ak je vôbec otvorená v noci). Keďže som tunajšia, tak si len ponadávam na systém prostredníctvom tohto článku a neskôr aj v krčme na pive. A potom skloním hlavu a znovu nastúpim…

Prajem vám, milé Sedmokrásky, krásne cesty vlakom bez meškania a s ochotným personálom. Aj keď ŽSR by odo mňa dostali len 2 z 5 chladničiek Whirpool (značky víťazov), jedálenské vozne by ich dostali 4. Takže predsa len svetielko na konci tunela.

Facebook Comments
Tags from the story
,
Written By

Little Marmot chodí po svete s otvorenými, zvedavými očami. Miluje každodenné drobnosti. Najviac ju pobavia životné absurdity a humor anglických komediálnych seriálov. Relaxuje s knihou, štetcom, varechou alebo motyčkou v ruke.