Zatiaľ som mala šťastie, že stretávam ľudí, ktorí sú svojim spôsobom tým, čo v daný moment potrebujem. Keď to vyzeralo, že sa druhé leto po sebe nepôjdem kúpať, tak ma jeden známy vytiahol do Vajnor na štrkoviská. Nedal mi šancu povedať nie, len že ma vyzdvihne a berie aj loptu (to ma zlákalo a vytušil moje nalomenie).
O 20 min mi volá, že je dolu. Mala som na sebe plavky a tenké čierne šaty, a tiež odhodlanie nikdy si ich nedať pred ľuďmi dolu. Bolo strašné teplo, on šiel do vody a ja som zvádzala boj na suchu. Strašne som chcela ísť plávať. Ale čo tí ľudia? Čo keď sa vyzlečiem a všetci sa docikajú od smiechu, v pozadí zaznie znelka a ja padnem od hanby mŕtva na zem? Pulzovala mi v krku žila. Podmienky ale boli ideálne. Nikoho som nepoznala, chalanisko už plával ďaleko bez obzerania. Však ani Lochnesská príšera nie je šlang a pláva. Okrem toho vo vode aj tak vidno len hlavu.
Ale ako sa do nej nenápadne dostať? Minúty plynuli a ja som stála ako dement na brehu odhodlávajúc sa vyzliecť. Už to začínalo byť čudné: ja s neprítomným strnulým výrazom v tvári, držiac tie šaty a váhajúc, ako keby som si šla vyzliecť všetko vrátane kože. No keď už boli bubny najsilnejšie, srdce mi bilo len každý tretí raz, tvár bola červená ako pri prvej skoropuse, tak som si dala šaty dolu. A viete čo? Nič. Vôbec nič sa nestalo. Dôchodkyňa v pokoji dojedla rožok so salámkou, decká sa čľapkali ďalej, kamoš sa smiechom neutopil a ani nikto na mňa neukazoval prstom. Skoro až nuda. Ale vďaka tej nude som opäť začala chodiť plávať.
Niektoré momenty tohto obdobia boli frustrujúce, iné až neuveriteľne kruto zábavné, hoci veľkú rolu zohráva aj môj zmysel pre nevhodný humor. Ešte stále sa musím smiať pri predstave lanovky na zasnežený Kamzík, kde je ceduľa „Ťažší sedí vľavo“, a ako do mňa štuchá rehotajúci sa kamarát so slzami smiechu v očiach, že: „No čo, ideš asi vľavo!“ Alebo keď sme spolu v Tescu skúšali nasucho jazdiť na detských sánkach, aby sme zistili, či nás oboch udržia.
Len celkom nedávno som bola na večeri s blízkym kamarátom a rozprávali sme sa o podobnej téme. Že na jednu stranu chápeme, že sú ľudia, ktorí vážia veľa a majú na to objektívny, zväčša zdravotný dôvod, a nevedia s tým nič urobiť. Ale na druhú stranu nie je správne tváriť sa, že je to v poriadku. To, že si sem-tam raz za týždeň človek dovolí zhrešiť s kilo a pol vážiacim burgrom zajedeným veľkými hranolkami s tatárkou, na to si dá koláčik so šľahačkou poliatou horúcou čokoládkou a posypanou grankom, vlastne pomedzi to ešte sem-tam natlačí chipsy, a aby zdravo žil, niekedy zhreší len s raw cake-om, cheese cake-om a zapije to litrami sladkej limče, neznamená, že stlstne. Ale z hrušky dolu – znamená, moji zlatí. To, čo vám steká po brade, nie je pot.
Ako racionálne zmýšľajúca bytosť si uvedomujem, že to, ako moju situáciu niekedy prežívam, je hlúpe. Že nemôžem mať neustále pocit, že zlyhávam s každým prehreškom. A že prehreškom by nemali byť veci, ktoré sú normálne a ľudské. Aké je nenormálne neustále myslieť na túto jedinú vec. Neustále podvedome si dávať pozor. Je to hlúpe, ale ten pocit je stále veľmi silný. Napnutá koža, ťažké dýchanie a ešte niekedy boľavé kĺby však neustále pripomínajú to, čo sa zo všetkých síl snažím ignorovať. Ale to, že niekedy spravím kompromis, neznamená, že som zabudla na problém, ktorý pretrváva.
Až postupom času si uvedomujem, koľko ma stálo energie udržať sa na uzde. Nezblázniť sa. Hoci ak mám byť úplne úprimná, damage has been done. Nielen na mne, ale aj na mojom okolí. Rozmýšľam a uvažujem inak, v hlave riešim veci inak. Aspoňže môj nemožne drzý humor mi zostal.
