Krátka spoveď ovečky zo stáda

Processed with VSCOcam with f2 preset
Processed with VSCOcam with f2 preset

Poznáte tie situácie, keď sa neustále zas a znova pokúšate o niečo, do čoho sa na začiatku púšťate s veľkým entuziazmom, no po nejakej chvíli vás to celé omrzí a vy sa vraciate do starých dobrých koľají s pocitom „aj tak to nemá zmysel“? Veru, aj mne sa to stáva. A ku podivu celkom často. Preto som sa v poslednej dobe začala zamýšľať nad tým, prečo človek tak ľahko skĺzne k starým dobrým návykom, ktoré mu celkovo skôr priťažujú, ako pomáhajú, no bohužiaľ sa stali neoddeliteľnou súčasťou jeho života a nevie ich prekonať.

Dospela som k záveru, že veľký podiel na tom má pohodlnosť (čítaj lenivosť), nevedomosť (čítaj naivnosť až hlúposť), zmierenosť (čítaj neschopnosť zobrať život do vlastných rúk), za čím všetkým z veľkej časti stojí ich spoločný menovateľ – moderná doba. Pretože naša „úžasná“ moderná spoločnosť nás dokopala do stavu, kedy sa z nás stali lenivé, naivno-hlúpe, zmierené ovce.

Stádovitosť je v našom ľudskom prípade ťažko zakorenená, pretože radi nasledujeme zvyky, trendy, pravidlá, ktoré niekto iný vymyslel a nastavil, a my si ich berieme za vlastné názory, ktorými chceme dokázať, že sme cool, výnimoční, aby sme samozrejme nevybočovali z davu a aby nás všetci ľudia (z davu) brali medzi seba a mali nás radi. A preto sa v rôznych životných situáciách skôr rozhodujeme pre to, čo si myslíme (to, čo si myslia hlavne ostatní), že nám spraví dobre, a nie pre to, čo by nám naozaj spravilo dobre.

Kvôli týmto pohnútkam často bojujem sama so sebou. Aj keď vyššie uvedený text je aplikovateľný na akúkoľvek životnú situáciu, ja by som sa rada zamerala na to, s čím naozaj zvádzam boj. A to je jedlo. S mojím priateľom sme veľkí gurmáni, jedlo jednoducho milujeme. Môjmu tráveniu však neprospievajú ťažké jedlá so štedrou nádielkou mäsa či niektoré druhy prísad, ako sú cesnak či výrazné korenie. Všetko treba taktiež zapiť nejakým chutným pivom či vínom. A v neposlednom rade si všetkého treba predsa dožičiť, veď čo keď je to náhodou moje posledné jedlo v živote.

Bohužiaľ, to nie sú len moje pohnútky, ale všeobecný názor ľudí v mojom blízkom či vzdialenom okolí. Veď aj ako malým deťom nám rodičia/starí rodičia prízvukovali, keď sme nechceli dojesť naloženú porciu jedla, čo by na nás povedali hladujúce deti v Afrike, keby nás videli, ako plytváme jedlom. A keď africké deti nezabrali, išlo sa do ostrejšieho kalibru, kedy nejaký dospelý mužský príbuzný tvrdo zahlásil: „Vojnu na vás!“ Samozrejme, že mali pravdu, nechceli by sme ani jedno, ani druhé. Ale prečo nás už od malička učia jesť s pocitom, že sa máme za to cítiť vinne kvôli tým, ktorí nemajú dostatok, alebo že máme trénovať na najhoršie časy?

Keď sa niečo robí pravidelne, stane sa z toho zvyk (a zvyk je železná košeľa), ktorý nám v neskoršom veku prináša zdravotné (neopomínajúc estetické) problémy. Po tých rokoch dlávenia sa možným aj nemožným, čo mi na tanier naservírovali, si snažím už po x-tý raz povedať: „Dosť! Prestaň trápiť svoje trávenie!“ No doteraz skoro po každý raz neúspešne. Vždy skončím pri tých istých chybách, kedy sa mi nechce vymýšľať, čo narýchlo do úst (tu viď. lenivosť), keď niekto z ničoho nič začne ponúkať nejakú fajnú mňamku potom, čo minimálne trikrát zopakuje: „Ale veď si daj, je to ľahké a nie je toho veľa, kľudne si aj pridaj.“ Tu viď. naivitu aj hlúposť, čo zakončuje zmierenosť. A v neposlednom rade je tam vždy aj stádovitosť: „Snáď nebudeš pri takejto udalosti jesť zeleninu. Tá je pre zajace. Daj si radšej nejaké dobré mäso a hlavne veľa.“

Samozrejme, nebudem trhať partiu, dám si aj celé rebrá, kľudne aj sama, a keďže mi veľmi chutia, zožeriem ich celé. Biiim, 600 gramov žrádla v mojom žalúdku. A také fajné jedlo treba zapiť kvalitným mokom. Biiim, minimálne liter piva na to. „Toto nedopadne dobre!“ vraví si môj mozog pred prvým sústom, ale hneď po ňom začne okamžite vysielať signály: „Mňam, to je dobré, ešte si dopraj.“ „Toto nedopadne dobre!“ vraví si pre zmenu žalúdok, ktorý je už pod paľbou súst jedla a logov piva. Nestihne si ani uvedomiť, že je plný, už len z posledných síl zvolá: „Stop!“ No mozog v tomto momente prichádza s jasným rozkazom: „Všetko pekne zješ, nech nič neostane na tanieri! Veď čo by na to povedali deti v Afrike alebo nebodaj by bola vojna?“

Takto sa to opakuje skoro vždy. A tak si po každý raz môžem pogratulovať k vlastnej lenivosti, naivite, hlúposti, zmierenosti a hlavne stádovitosti. Keby sa za to dostávali ocenenia, už môžem kupovať druhú vitrínu. Ale nevzdávam sa a bojujem… No o tom až nabudúce.

Facebook Comments
Tags from the story
, ,
Written By

Som človek s chuťou žiť a spoznávať všetko, čo život ponúka. Milujem spoločnosť, ale aj chvíľky sama so sebou. Najradšej som v prírode, a medzi moje najobľúbenejšie veci, ktoré kreslím a maľujem a pozorujem patria stromy, kvety a obloha. Najviac ma vie nadopovať energiou, ak dakoho namotivujem k nejakému pozitívnemu činu. Neviem sa nasýtiť dobrodružstva a nových príležitostí. Ale som len snílek, zacyklený v kolobehu moderného konzumného života tráviaci minimálne 8 hodín denne pred počítačom. Ale nikto mi nemôže zakázať...zakázať mi snívať. A seeen sa mi v náááádej meníííí. ;)