Cestovala som domov. Po 4 hodinách strávených v Lutone na letisku na trase Keflavik-Londýn-Bratislava otupene čakám v rade na bráne 21, keď sa zrazu na koniec rady čakajúcich postaví Ježiš Kristus. Má na sebe dlhé šaty, na krku kríž, dlhé vlasy a bradu, ktorá vyzerá veľmi nevierohodne. Prichádza a žehná ľudom, ktorí stoja v rade pred ním. Medzičasom okolo nás pobehuje zriadenkyňa letiska, ktorá sa nás snaží zorganizovať. Po príchode Mesiáša spozornie. Ľudia v rade sa v očakávaní zábavy otáčajú. Ale to je iba začiatok…
Zanedlho sa z rady za mnou začne ozývať pískanie, ako keď máte 17 rokov a prechádzate okolo bandy stavbárov… To prichádza Letuška – mladý muž oblečený v červenom slušivom kostýmčeku, s blonďavou parochňou a bielymi lesklými rukavičkami po lakte. Trochu ma mrzí, že nezvládol/nezvládla výber kabelky – je to malá brašnička z ružovej imitácie hadej kože. V rade nastane šum, Letuške sa začnú prihovárať ostatní mladí muži za mnou a pomaly mi dochádza, že všetci tí blázni asi patria k sebe.
Nastupujem do lietadla a rozladene si sadám si na svoje miesto – som hlboko presvedčená o tom, že všetci návrhári lietadiel a autobusov nenávidia vysokých ľudí… Okrem toho samozrejme zase sedím v strede. Som na nohách od pol piatej rána a už je šesť večer, mám už toho presúvania dosť a neviem sa dočkať, kedy konečne prídem domov. Rezignovane si dávam do uší sluchátka a snažím sa nevnímať.
Potom, čo všetci nastúpia, si uvedomím, že som obkľúčená tou bandou, ktorú som považovala za futbalové družstvo. Letuška sedí odo mňa cez uličku. Vzlietneme a hneď, ako je to možné, chlapci naokolo začínajú party, nakupujú drinky ostošesť a korzujú po lietadle. Čítať sa v tom ruchu nedá a počúvať hudbu je tiež problematické, keďže sú veľmi interaktívni. Poddávam sa tlaku okolia a odpovedám na otázky. Jeden z mojich spolusediacich odchádza a po chvíli si ku mne sadá Letuška. Predstavíme sa. Volá sa Jamie. Toto je jeho rozlúčka so slobodou. Už je trochu pripitý. Hovorí mi, že sa mu mám prestať pozerať do výstrihu.
Ponúkne ma žuvačkami a na dlani mi pristane hneď šesť mydielok. Chvíľu potom, čo som si dala žuvačku, ma ponúka pivom. Keď mu vravím, že sa mi to nehodí k mentolovej žuvačke, natrčí mi pod bradu dlaň. Pristávam na hru a hľadiac mu do očí pomaly vypľúvam žuvačku na snehobielu rukavičku. Zatvári sa spola znechutene a spola pobavene a podáva mi plechovku s pivom. Bavíme sa o živote a jeho kamaráti ho stále po očku sledujú, aby niečo nevyparatil. Ukáže na jedného z nich: „On má obrovského vtáka, vieš?“ Zmienený chalan sa chytá za hlavu… Ja mám zmiešané pocity – na jednej strane sa mi chce smiať, na strane druhej som prekvapená, lebo som túto informáciu nečakala. Niektorí cestujúci sa tvária pohoršene a vidím, že to isté očakávajú aj odo mňa. „To sa ale má…“ odpovedám na to a vybuchnem do smiechu. Chlapci naokolo sú každou chvíľou o poznanie nervóznejší a snažia sa Jamieho odo mňa dostať. Ten sa rozhodol, že zostane. Zanedlho budeme pristávať a on chce vedieť, či s nimi pôjdem na drink. „Daj mi číslo,“ vyťahuje telefón. „Bývam 200 km od Bratislavy,“ protestujem. Na to len mávne rukou: „Tak prídeš neskôr…“ Nuž, tu mi asi logika nepomôže… „Príde po mňa na letisko rodina,“ vravím. Nato Jamie zneistie a skúmavo sa na mňa zahľadí: „…a tvoj otec…on je obrovský?“ „Môj otec je kováč.“ Bez slova vypína telefón a bleskovo ho odkladá do malej ružovej kabelky.
Vystupujem z lietadla a neznámi chalani mi vravia: „Prepáč, Zuzana, dúfam, že sa správal slušne…“ a „…áno, prepáč, Zuzana“. Snažím sa tváriť vážne, ale veľmi mi to nejde. Po absolvovaní absurdne podrobnej a nekonečne dlhej kontrole cestovných dokladov, ktorá je pravdepodobne spôsobená všadeprítomným strašením utečencami, zamávam mládencom, opúšťam letisko a pobavená idem domov.
Po troch dňoch strávených na Slovensku som späť na bratislavskom letisku a presúvam sa od jednej kontroly k druhej. Keď sa konečne dostanem k bráne 10, objaví sa známa tvár. Bez blond parochne by som ho skoro nespoznala. Má na sebe teplákovú súpravu a pôsobí dosť unavene. Jeden z jeho kamarátov zachytí môj pohľad: „Hey! Look who’s here!“
