Drzá Maličká: Zákerný nepriateľ

drzý denník

Som pomerne nebojácny človek. Bojím sa len troch vecí. Jednu si nechám pre seba a tými ďalšími sú ihly a mravce. Aby toho popri práci, cvičení a rôznych akciách nebolo málo, v jeden týždeň mi to vesmír musel pripomenúť. Skončila som na akupunktúre, kde mi napichali do ušiek a čela asi sedem ihiel a zároveň som musela bojovať s mojím najväčším pradávnym nepriateľom.

Jeden piatok som sedela v zápche v aute cestou z práce, keď som si všimla, že mi po palubovke prebehol mravček. V tej chvíli sa vo mne prebudil veľmi silný inštinkt lovca, ktorý mal v sekunde vytiahnutú papierovú vreckovku, ktorou bol mravec spacifikovaný. Na totálku. (Tu je nutné podotknúť, že to nerobím rukou, lebo je to fuj.)

Na druhý deň (v sobotu), ktorý som strávila tiež v práci, si spomínam už len nerada so zježenou srsťou. Bolo pekné počasie a chcela som ísť ešte na korčule na hrádzu, nech s tým zadkom niečo robím. Sadla som si do auta, že vyparkujem a – boli tam! Všade. Po palubovke môjho nového auta, riadiacej páke a po zemi všade behali tie malé (podľa mňa aj krvilačné) potvory. V tom momente som s výkrikom vyskočila z auta a začala poskakovať, lebo trpím utkvelou predstavou, že pokiaľ sú niekde blízko mravce, tak určite už dávno behajú aj po mne, môžu hocikam zaliezť a hocičo tam robiť a tak. A čo potom?!? Všetko ma začalo svrbieť a oči sa mi začali zalievať slzami zúfalstva.

Tí, čo ma poznajú, vedia, že neplačem. Ale toto bol zúfalý stav. Peklo. V panike som chodila okolo auta a rozmýšľala, čo idem urobiť. V tom aute som ísť predsa nemohla. S tými predátormi. Jediné, čo som chcela, bolo naplniť ho cez pootvorené okienko nejakou toxickou penou, ktorá by ich určite zaskočila. Pochopiteľne som nemala nič také po ruke. Napadlo ma zavolať kamarátovi. Vcelku dobre sa na tom bavil a ja som potláčala fňukanie. Spýtal sa ma, či v aute nemám nejaké jedlo alebo omrvinky. A že keď to vyhodím, odídu. Múdry, to ma nenapadlo. Jedlo v aute som samozrejme nemala a omrvinky tiež nie. Im sa tam proste páčilo. Dohodli sme sa, že prídem k nemu a pozrie mi to. Len ako tam k nemu dôjsť? Cez pol mesta.

Už som začala panikáriť a s autom hýbať (pošťuchovať doňho – možno som aj kopla do kolesa…), aby sa mravce eventuálne zľakli a odišli. Na auto svietilo slnko, bolo v ňom teplo a prišlo mi to, že sa im to páči, tak som zapla aspoň klímu, nech tam tí malí smradi nemajú taký pokoj. Trochu to pomohlo a hadi zmizli. Ale ja som vedela, že sú tam, len sa schovali a sem-tam nejaký vyliezol. Nakoľko ma kamarát vysmial, že nech neblbnem a dôjdem na tom aute, tak som zaťala zuby, so slzami na lícach som nasadla a hybaj do Ružinova.

Celou cestou som od hnevu a strachu vypúšťala krokodílie slzy, potila sa (o čom som bola presvedčená, že týchto predátorov jedine rozbesnie) a škrabala sa po celom tele. Sem-tam ma aj striasla zima a nabehla husia koža. Uňho vystúpilo dievča uplakané, doškriabané a odhodlané to auto predať. Spravil obhliadku, nič sme nenašli (ale jeden z nás sa aspoň dobre bavil). Mravce sa stratili. Ale mňa neoklamali. Dokonca som trvala na tom, že auto odparkujeme na slnko a cez okno sme pozorovali, odkiaľ tí zákeráci budú vyliezať. A aj vyliezol, ale len jeden prieskumník. Zhodli sme sa, že bude najlepšie auto vziať do umývačky. Ako som k tým beštiám nastupovala do auta, všimla som si, že celé auto má po sebe malinké zelené bodky. Pozriem bližšie a skoro som sa hodila o zem. Celé auto pokryté tými malými zelenými voškami, čo padajú zo stromov. Bola ich asi len miliarda a v rôznych veľkostiach. Nenapadlo ma nič iné, iba sa rozrevať v aute v druhom kole hneď potom, ako som si v späťáku všimla jedného zeleného vo vlasoch. Bola som presvedčená, že kým prídem na pumpu k umývačke, tak ma zožerú.

Nezožrali, tak som si na pumpe s červenými očami pýtala umývací režim na podvozok a žetóny na vysávač. Odhodlaná vyvraždiť a dovysávať každého parchanta nepatriaceho do výbavy môjho auta, som vošla autom do umývačky. Dvere sa otvárali na gombík a vždy boli otvorené len jedny. Predné alebo zadné. Keď som odchádzala von, tak som si uvedomila, že mi ešte hovorili, že si mám odmontovať anténu, tak som sa vrátila. Šróbujem a pozerám, dvere sa zatvárajú, ja ešte neodšróbované. Dvere sa zatvorili. Chytila ma panika, že kedy sa spustí program. Utekala som k dverám a nijak nešli otvoriť, všade samé igelity, dvere neboli ani priesvitné, vonku nikto. Tak som si dala tretie kolo so slzami, úplne vynervovaná, a skúšala popod igelity hľadať nejaký gombík.

Už som sa zmierovala s tým, že si nielen v mojom aute spravili domček mravce, ale ešte budem aj večer v správach ako tá, čo ju našli polomŕtvu v umývarke, s fotkou ako ležím poloutopená s červenými pruhmi po ksichte od tých rotujúcich kief. Fasa. Nakoniec som našla miesto, kde boli gombíky a páčky, ktoré som postláčala. Našťastie, som nakoniec nahmatala nejaký gombík pod igelitom, ktorý ma vypustil von namiesto toho, aby spustil program. Aspoň dačo. Zachránená som potom povysávala autíčko zhora-zdola a ako-tak sa ukľudnila, že sú preč. Neboli, ďalšie dni som nakúpila vraždiace domčeky na mravčeky. Po niekoľkých dňoch, keď autíčko stálo opustené, domčeky asi zabrali a už len sem-tam prebehol nejaký odvážny, ktorého som vždy následne (aj za jazdy) na výstrahu bleskovo popravila.

O pár dní potom, ako som sa tomu už len nesmelo s kolegami zasmiala, si doma ráno umývam sediac na vani zuby, kuknem na zem a tam si asi štyria maličkí vykračovali v rade za sebou… A to som myslela, že vlani som ich vykynožila hádam na celej ulici… Život je asi vážne boj.

Facebook Comments
Tags from the story