Z úplne jednoduchého dôvodu – pretože som chcela.
Ak si hovoríte – jasné, prečo nie, dobrá robota, zarobené, vlastné bývanie, rodičia na blízku… Tak nie. Ehm. Totižto, toto všetko bolo pri mojom pocite a videní v tom období: že bábätká sú tá najúžasnejšia vec na svete, videla som ich všade, túžila ich mojkať a dotýkať sa ich – úplne najnepodstatnejšia vec na svete. Jednoduho som len pocítila svoj materinský inštinkt a naplnila ho.
Kamaráti z môjho okolia deti ešte nemali a ani o nich nerozmýšľali… Ja som mala čerstvú, dobre rozbehnutú firmu. Bývali sme v prenajatom neprerobenom byte, v pôvodnom stave – teda nábytok aj zariadenie boli z 50-tych rokov, na spanie sme mali 30-ročné matrace na zemi, nemali sme práčku ani televízor, ale mali sme radi jeden druhého. Naši rodičia bývali 200 a 350 km ďaleko. S mužom, s ktorým sme mali o pár mesiacov nato svatbu (a sme spolu doteraz), sme boli spolu necelé tri roky. Nič sme neplánovali, ale ani nezavrhovali a mali sme sa radi. Ako neskôr povedal môj – vtedy ešte nie – muž (slovo manžel mi príde dosť nevystihujúce mužskú podstatu): „Keď sa žena rozhodne, muž už je len nástroj v jej rukách.“
Jednoducho povedané, nemali sme nič, ale bolo to úplne nepodstatné. Nikdy som nemala konkrétnu predstavu o tom, ako to raz bude vyzerať, keď budem mať rodinu. Vedela som len, že láska je pri tom ten podstatný pocit.
Tehotenský test som si robila v práci a že vyšiel pozitívne ma aj prekvapilo, aj nie. Bolo to, ako keď očakávate niečo dobré a ono sa to naozaj splní. Rozbúchalo sa mi srdce, ale zároveň ma zaplavil zvláštny kľud.
Tehotenstvo som nemala zďaleka ideálne, ranné nevoľnosti sa dostavili pomerne skoro, ale keď som zistila, že sa len nesmiem postaviť z postele s prázdnym žalúdkom, vyriešilo to jablko pri posteli a pár hryzov z neho, najlepšie ešte poležiačky 
Odbila som si nejaký svoj týždeň aj ležaním v nemocnici na gynekologickom oddelení. Vyplašená z toho, že trošku krvácam a nemala by som. Tak pre istotu šup so mnou do postele v nemocnici, kde ma akurát celé okolie stresovalo a celé dni som preležala a dúfala, že tých pár kvapiek krvi na nohavičkách sa už nezopakuje… Ležalo nás vtedy na izbe viac, žiadna z nás o toho niekoľko milimetrového drobčeka vo svojom tele nechcela prísť, ležali sme hladkajúc si bruško, chodili sme hladkajúc si bruško, bojac sa toho najhoršieho a zároveň si to nepripúšťajúc sme sa bavili o tom, aký pekný je normálny život bez nemocnice. Zvláštna situácia nastala, keď k nám kvôli nedostatku miesta na inej izbe, priviezli žienku po interupcii. Zrazu sme všetky stíchli a nevedeli čo hovoriť…
Každé ráno pri lekárskej vizite sme poležiačky ukazovali lekárovi a dvakrát týždenne aj medikom, ako vyzerá nalepená intimka v našich nohavičkách, či sú na nej ešte nejaké stopy od krvi. Ponižujúce, deprimujúce a neosobné. Ale každá jedna z nás dúfala, že sa čoskoro vráti domov a všetko bude zase ok, brušká nám budú pekne rásť a budeme ich šťastne a spokojne hladkať.
Všetky pocity sa mi vrátia, keď si spomeniem na to obdobie…
Bola som hýčkaná svojím mužom, snažil sa mi splniť, čo mi na očiach videl, a náramne sa vedel zabávať na mojich chutiach… Raz neskoro večer mi išiel zháňať párky, na ktoré som dostala neodolateľnú chuť, a keď sa naozaj s nimi aj vrátil, sedela som pri pri stole vylizujúc z fľaše obyčajnú horčicu. Keď odišiel pre párky, zistila som, že to, na čo mám v skutočnosti chuť, nie sú párky s horčicou, ale horčica
Keď sa moje rastúce bruško dalo rozoznať už aj pod oblečením, bola som najpyšnejší človek na svete. Žiadne špeciálne tehotenské oblečenie som nemala, nohavice, ktoré mali gumu v páse perfektne splnili účel. Pohodlie zvíťazilo, malý človiečik vo mne bol stred nášho vesmíru a moje ženské potreby ustúpili načas úplne prirodzene tým materským.
Prvé oblečenie pre bábätko sme dostali od kamarátkinej sesternice, ktorej dve deti už nemali dostať ďalšieho súrodenca. Dostali sme aj starý prútený kôš na prádlo s ušitým maličkým matracom, v ktorom (dnes už naša 16-ročná dcéra) spávala asi prvý týždeň. Potom sme si ju úplne prirodzene presťahovali k sebe do postele (teda vlastne na matrace na zem). Dodnes si pamätám pohľad sestričky od detskej doktorky, ktorá k nám prišla na prvú návštevu (dnes už sa to nerobí)… Keď videla, ako prebaľujem toho čerstvého drobčeka čupiac na našej posteli, zmohla sa len na suché konštatovanie, že sme si to dieťa zabezpečili pre zábavu… No čo by ste jej na to povedali? Lomcovali mnou také silné materské city, že som to proste nechala ísť jedným uchom dnu a druhým von.
Rýchlo nám po narodení našej drobčulky došlo, čo sme cítili a vedeli stále. Je jedno, kde bývame, koľko zarábame, čo vlastníme. Vždy je to o láske, vzájomnej blízkosti a nekonečnej nehe, ktorú treba dávať tomu maličkému batôžku, ktorý prevráti váš spoločný život hore nohami.
Áno, možno niektoré hmotné veci život uľahčia, ale určite nenahradia city.
Takže preto. Preto som bola maminou v 25-ke a bolo to úplne normálne. Nechala som sa viesť vnútorným pocitom.
