Dobrodružstvo je niečo, čo si každá z nás predstaví po svojom. Pre mňa je veľké dobrodružstvo aj to, keď absolvujem jednu jazdu na kolotočoch. A to ma schovajú do vačku aj malé deti 
Ak mám osobne písať o niečom, čo beriem zatiaľ ako najväčšie dobrodružstvo svojho života, tak je to určite to, ako som sa spontánne pred necelými dvoma rokmi rozhodla spolu s priateľom odísť za prácou do zahraničia. Prvýkrát to bolo do Nemecka. Táto práca dokonca nemala s angličtinou, ktorú som študovala na VŠ, vôbec nič spoločné. V tej dobe som nevedela ani muk po nemecky, akurát tak pozdravy typu: dobrý deň, ďakujem, dovidenia či zopár základných fráz a viet.
Prvé dojmy z bývania, zo šéfa či prvé zoznámenie s prácou a s kolektívom boli na zaplakanie. Môj kufor bol väčší ako celá miestnosť, v ktorej sme mali bývať (dvaja). Spoločné bývanie so všetkými pracovníkmi bolo čosi úchvatné. Oproti našim dverám bola nie moc hlučná práčovňa či mraziareň, dokonca niektoré dni si tam pobehovala aj malá potvorka – myška (čo bolo podľa denne podguráženého šéfa neskutočne vtipné, ,,kein problem“…). Ani záležitosti typu sprcha, toaleta neboli určené pre bežného smrteľníka… Ale o tom potom. Avšak, čo čert nechcel (alebo chcel), vydržali sme to, ani neviem ako.
Namiesto pomocnej sily som bola hodená do mora a robila som všetko, čo mi bolo povedané, čiže päť druhov robôt za cenu jednej – a to sa oplatí. Ale ako sa vraví: čo ťa nezabije, to ťa posilní. Zaťala som zuby, zatiahla gumičku vo vlasoch a išlo sa na to. To, čo ma poháňalo tak trochu (trochu viac) vpred, boli financie, keďže som ich potrebovala. A o takých by sa mi u nás doma ani len nesnívalo. Bolo to síce trochu aj za cenu psychických problémov, ale aj tak Tie pocity, ktoré som zažívala prvýkrát v živote, veru príjemné neboli. Dajú sa ale prekonať a nová životná skúsenosť je na svete
Po tomto dobrodružstve sme sa rozhodli ísť do toho znova, no do iného zamestnania, takže asi mi nestačilo. Najhoršia bola pre mňa jazyková bariéra, ktorú som chcela vyriešiť. Poviem vám, že je veľmi ťažké v určitých situáciách komunikovať či obhájiť sa v inom jazyku ako vo svojom materinskom. Keď som chcela povedať niečo od srdca, nemohla som, nedalo sa. Možno to bolo v niektorých situáciách pre mňa (alebo skôr pre tých druhých :)) aj dobre. Druhá práca bola o čosi lepšia, ale stále sa mi zdalo, že nás v zahraničí berú ,,trošku“ ako človeka menejcenného. Aj keď ste šikovní a snažíte sa, sú si vedomí toho, že ako Slováci sa uspokojíme aj s (pre nich) almužníckym platom len preto, aby sme neprišli o prácu.
Takže to funguje tak, ako u nás a ako napokon aj v živote, že silnejší vyhráva. Tú silu som ale dostávala deň čo deň a to bolo zase jedno veľké plus, ktoré ma posúvalo vpred. Milé SedmoKRÁSKY, všetko sa dá zvládnuť. Aj opovrhovanie zo strany skoro 90-ročnej šéfky (ešte teraz, keď si na ňu spomeniem, tak sa jej bojím, vážne :)), ohováranie kolegýň (veď ste prišli nová a treba si vás ,,oťukať“), jeden deň voľna, keď ste rady, že ste rady, ponorková choroba, celý ten čas strávený v práci bez známych, priateľov a rodiny… Po čase vám prídu do cesty aj dobrí ľudia a priatelia a čas strávený mimo domova ubehne rýchlejšie. A nakoniec sa konečne naučíte aj ten nešťastný jazyk Určite poznáte tie typy ľudí, ktorí sa vybrali do sveta sami a na vlastnú päsť, no až taká odvážna zatiaľ ešte nie som. Vo dvojici to ide podľa môjho názoru lepšie, no samozrejme pre každého to tak nemusí byť.
Suma sumárum, akýkoľvek krok k niečomu novému v živote je jedno veľké dobrodružstvo. Každá z nás už taký pocit určite zažila a na začiatku to nebolo vždy len príjemné. Postupom času si však uvedomíme, že o tom je život. Skúšať rôzne veci, odhodiť všetky zábrany a trošku viac si veriť…Vtedy je možné naozaj všetko, a keď takéto svoje dobrodružstvo prežijete (bez ujmy na zdraví :)), budete na seba hrdé, zvýši sa vám sebavedomie a zvládnete nastávajúce životné situácie už len lepšie a lepšie a so vztýčenou hlavou.
