Veru, čas naozaj neskutočne rýchlo letí. Nikto nevie, koľko nám ho tu ešte zostáva. Niekedy na to, že už zďaleka nepatríme medzi najmladších, zabúdame a inokedy si to zas uvedomíme tak akosi priebežne, keď nám to nejaký okamih pripomenie. Napríklad keď sa zrazu frekvencia otázok typu „Kedy bude svadba?“ zvýši natoľko, až zistíte, že to tí ľudia už nemyslia len ako podrýpnutie, ale skutočne čakajú na nejaký konkrétny dátum. Alebo keď vám známi, rovesníci začnú vyprávať o tom, aká je dnes super doba na výhodné hypotéky s dobrým úrokom, čo by bola chyba nevyužiť. A keď časom začnete stretávať svoje kamošky, známe, bývalé spolužiačky na ulici/na FB s bruškami, s deťmi a ďalšími bruškami… Občas zase stačí, keď to trochu viac preženiete s alkoholom a na druhý deň vás miesto malého zlatého makaka, ktorý vám predtým zľahka sedel na ramene a neprekážal v bežnom fungovaní, dokonca ste ho ešte pritom mohli smelo kŕmiť banánom, teraz prisadne King Kong, ktorý vám mláti do tej hlavy obr kokosákom a nedovolí vám vstať z postele možno ešte aj dva dni
No a mojej hlave, ktorá tento svet vníma, premýšľa a polemizuje o živote už takmer 28 rokov, to akosi stále nedochádza. Ale čo vlastne aj? Kedy bude svadba? Keď sa na to budeme cítiť. Kedy budú deti? A čože my vieme? Možno budú a možno nie… Uvidíme, čo nám život prinesie. V tomto smere som ozaj rada, že som stretla človeka, s ktorým zdieľame rovnaké názory. Máme sa zatiaľ aj bez papiera. Máme strechu nad hlavou, zatiaľ aj bez hypotéky. Ak nás teda náhodou napadne, môžeme ísť kamkoľvek, stačí si zbaliť svojich pár vecí a odísť v kľude bez akýchkoľvek podlžností či záväzkov – a to je oslobodzujúci pocit. Žiaľ, ak jedného dňa budeme chcieť žiť vo vlastnom, bez tej hypotéky to nepôjde… Ešte nám to však nepripadá, že by sme si takúto guľu chceli priviazať o nohu. Ale bodaj by aj pripadalo, keď pod chvíľou skáčeme na koncerte nejakej našej obľúbenej kapely, užívame si to, sme šťastní, že ten okamih prežívame práve spolu, a cítime sa, akoby sme mali stále 18. Tak teda čo aké deti? Momentálne dokážeme byť šťastní a tešiť sa zo života aj bez nich. Popravde, som typ človeka, ktorý ani nevie, ako sa v prítomnosti detí chovať, o čom sa s nim zhovárať ani ako vôbec reagovať, keď mi kamoška vypráva o tom, aké je to skvelé… V tejto oblasti som trochu dosť ako slon v porceláne
Naše priority sú teraz úplne niekde inde. Niežeby sme „nechceli dospieť“. Však platíme účty, chodíme do práce a tak ako všetci čelíme každodenným problémom, ktoré táto doba prináša. No kým sme zdraví a tie možnosti máme, chceme to využívať naplno. Cestujeme, koncertujeme, festivalujeme, stretávame sa pri tom s kapelami, ktoré máme radi, obdivujeme prírodu, užívame si vietor vo vlasoch, keď sa preháňame na bajkoch, vodu, ktorá nás nadnáša pri plávaní, sledujeme hviezdy, keď spíme na záhrade pod holým nebom, preciťujeme bolesť, keď sa dávame tetovať, a lásku, ktorou sa navzájom zahŕňame. Žijeme skrátka aktívne, čo najlepšie vieme, užívame si relatívnu bezstarostnosť a krásy života, plníme si sny a zbierame zážitky, ktoré môžeme zažívať pri tom množstve akcií a výletov, ktoré môžeme plánovať, pretože nás nič neobmedzuje. No a starnúť budeme, až keď nás doženie vek alebo choroba. Možno budeme potom voči životu zodpovednejší. Zatiaľ stačí, že sme zodpovední sami voči sebe a svojim povinnostiam.
Na záver dodám, že každého napĺňajú iné veci. Nezáleží na tom, či má človek 70 alebo 20, či je žena alebo muž, dospelý či dieťa. Podľa mňa je dôležité, aby každý konal podľa toho, ako sa sám cíti, a robil v živote len to, čo ho napĺňa a robí šťastným. Kým si niektorí ťažko povzdychnú nad tým, že majú ďalší rok za sebou a o pár šedín a vrások viac, ja nad tým len mávnem rukou a teším sa na všetko, čo počas ďalšieho roka zažijem. Vek by nás vôbec nemal trápiť, je to len číslo. A rozhodne nie je katastrofa byť o rok starší. S každým rokom je totiž človek skúsenejší a za každú skúsenosť by sme mali byť vďační. Všetky nás posúvajú ďalej a pomáhajú nám uvedomovať si to šťastie vôbec byť na tomto svete.
