Tento článok je síce o tom, aké to je žiť s hudobníkom, no tento model sa dá aplikovať na akéhokoľvek chlapa, ktorý kvôli práci trávi veľa času mimo domu alebo ktorý sa vo svojom voľnom čase niečomu aktívne venuje a občas kvôli tomu musí aj vycestovať alebo len stráviť mimo pár hodín. Milé sedmoKRÁSKY, pozorne čítajte, možno tieto info zúžitkujete tiež.
Keď som začala chodiť s mojím bubeníkom (dovolím si ho takto verejne privlastniť 
), už som trochu vedela, aké to je a čo ma čaká – predošlý vzťah s muzikantom. Ráno práca, párkrát do týždňa skúška s kapelou, občas do noci, cez víkend koncert, niekedy dva. Na začiatku zamilovanosť a totálne nadšenie z nového vzťahu zapríčiňujú, že s tým človekom chcete tráviť každú sekundu. A tak, ak je to možné, s ním chodíte na všetky koncerty, aby ste ho mohli vidieť hrať. Dokonca aj na tie, kvôli ktorým sa 5 ľudí mačká 8 hodín v malom aute len preto, aby tam mohli na polhoďku odkrútiť ten svoj set, ukázať tým (občas len 20) ľuďom, ako sa hrá tá najtvrdšia a najrýchlejšia hudba, a po pár pifkách, ktoré sa musia vypiť rýchlo, lebo domov je to ďaleko, odísť spokojne naspäť. Takýto vzťah má svoje výhody. Dostať sa občas na veľké festivaly zadara – to je pecka! Sledovať na veľkých pódiách obľúbené kapely z backstageu je skutočne jedinečný pocit! Spoznávať ľudí zo scény, zoznamovať sa s členmi iných kapiel, fotiť a rozprávať sa s tými, ktorých ste doteraz poznali len ako hlas/nástroje vychádzajúce z aparátu…neskutočné! Pre človeka, ktorý má skutočne rád hudbu, je to naozaj na nezaplatenie. Mnoho milovníkov hudby (ba ani muzikantov) sa k takejto príležitosti často ani nedostane. Ale kontakty sú na nezaplatenie .
Ak ste typ človeka, ktorého hudba vašej polovičky naozaj baví, teda ak máte minimálne podobný hudobný vkus, tak je to skrátka výhra pre oboch. Vo všeobecnosti je pre toho na stagei vždy dôležité vidieť pod pódiom ľudí (partnera, rodinu, priateľov…), na ktorých mu záleží, ako sa úprimne zabávajú na hudbu, ktorú on pomáhal tvoriť. Cíti tak podporu a hranie ho napĺňa ešte viac. Preto aj pocit vidieť svojho chlapa na pódiu, vidieť ho šťastného (!), je pre mňa veľmi dôležitý. Sledovať odozvu ľudí, ktorí si prišli vypočuť jeho kapelu, je rovnako povznášajúce aj pre mňa. Je to dôkaz, že tá hudba skutočne (pri všetkej skromnosti) za niečo stojí a že úsilie celej kapely nevychádza nazmar. Že ich hudbu dokážu oceniť aj iní. Že neskladajú len tak pre seba. Že skutočne má zmysel sa tomu venovať a ukrojiť pre to trochu času, aj keď má jeden doma malé miminko, druhý psa, tretí pracuje na smeny aj cez víkendy či ďalší sadne uťahaný rovno z roboty na 5 hodín do auta a ide robiť to, čomu verí, čo ho baví, čo ich baví spolu a čo hlavne baví iných. Všetko zosúladiť je častokrát nesmierne náročné, každý má predsa len mimo kapely svoj život. Po nejakom čase, čo sme spolu, vidím, že nie vždy je to ľahké. No ako hovorím, kde je vôľa, tam je cesta… A ako hovorí môj chlap: keď niekto niečo chce, spraví pre to všetko; ostatné sú len výhovorky…
Obdobie, kedy som nadšene chodila na každý koncert svojej polovičky, máme už za sebou. Niežeby som teraz nechodila rada či s nadšením, ale nie vždy sa chodiť s kapelou dá. Občas, ak cestujú priďaleko (ako keď šli piati v malom aute na víkendové tour do Francúzska), musia niekde u niekoho prespať. A kde nie je miesto nazvyš, tam sa nedá tlačiť, to je logické. Občas (ako som spomínala) zase cestujú niekoľko hodín, odohrajú koncert a nadránom sa vracajú domov, aby mohli ďalší deň stráviť so svojimi najbližšími. Niekedy niečo nevyjde, v polke cesty sa pokazí auto, inokedy je v kapele nedobrá nálada (všetci sme len ľudia so svojimi problémami a starosťami a máme právo mať sem-tam deň pod psa)… V takých prípadoch to môžu ďalší ľudia navyše celé len zhoršovať, resp. situáciu komplikovať. To je dôvod, prečo sa vždy logicky, z pohľadu druhých, snažím situáciu a svoju účasť na koncerte môjho drahého vyhodnotiť. Koniec-koncov, ak sa aj zhodneme, že je blbosť, aby som sa zúčastnila, môžem to využiť na návštevu svojej rodiny či na akciu s kamoškami. A keďže do svojho rodného mesta nechodím už tak často, tak ma to len teší. Rovnako aj chvíle, kedy sa v týždni skúška pretiahne až do noci, sú tými jedinými, kedy si môžem ukradnúť chvíľku pre seba a (konečne!) čítať knihu. Inokedy totiž nemám čas, lebo ho trávime celý spolu. Nie je to teda tak, že on si chodí a ja čakám – to ani náhodou. Skôr sa to snažíme obaja využiť v tom najlepšom zmysle slova, ako sa len dá.
Raz som dostala otázku, že či si myslím, že ak bude jedného dňa treba (kvôli deťom/rodine atď.), tak kvôli mne z kapely odíde. A prečo by som, dočerta, mala vôbec niečo také po niekom chcieť? Tiež by sa mi nepáčilo, keby ma ten druhý obmedzoval v tom, čo ma baví a napĺňa. Tiež by som nechcela byť tým dôvodom, kvôli ktorému sa niečí sen, ktorý budoval niekoľko rokov a dosahuje v ňom úspechy, skončil. Nechcela by som, aby sa ten druhý kvôli mne cítil zle a bez zmyslu na tomto svete. Nechcela by som každý deň sledovať, ako sa len potáca, lebo zrazu nevie, čo má robiť, a nič ho nebaví. To človeka len ubíja; taký človek je nešťastný, časom to začne dávať patrične najavo a miesto toho, aby sa odreagoval pri svojej záľube, začne sa vylievať na svojom partnerovi. Úlohou každého vo vzťahu (a platí to vzájomne) je predsa robiť toho druhého šťastným, neobmedzovať, nezakazovať, neprikazovať, ale podporovať, rešpektovať, vážiť si, tolerovať, tešiť sa z úspechov druhého, stáť pri ňom za každých okolností a veriť v jeho správny úsudok, či už ide o koníčky, rodinu, prácu, peniaze, voľný čas atď. Okrem toho, každý má nárok na svoj ventil, na svoj priestor a záľuby. A ak toto nie je jeden schopný pochopiť, tak nikdy nebude žiť v šťastnom a plnohodnotnom vzťahu.
Na záver len dodám, že som neskutočne rada, že mám po boku taký kus čestného, milujúceho, spoľahlivého, priateľského a skvelého človeka, ktorého si neskutočne vážim a o ktorom si myslím, že je jedným z najlepších, najrýchlejších a najpresnejších bubeníkov, akých poznám. Vždy, keď ho vidím hrať, som za to vďačná a cítim sa nesmierne hrdá. Nikdy neprestaň hrať, bejby, som tvoj najväčší fanúšik!
foto: Ján Pomothy
