Keď som si videla názov témy „Forever young“, okamžite mi blysla hlavou spomienka na moje uvedomenie, že už nemám sladkých sedemnásť. Bola to úplná banalita a súviselo to s tým najpovrchnejším aspektom – vizážou. Stalo sa to totiž, keď som prekonávala obdobie akútnej obsesie kozmetikou.
Ako študentka fakulty informatiky som make-up príliš neriešila. Dá sa skôr povedať, že som sa u nás na fakulte snažila čo najviac nevytŕčať. Na odbore s mizivým percentom žien je nevytŕčanie dosť veľký kunšt. Môj set dekoratívnej kozmetiky pozostával z mascary a kajalovej ceruzky a set pleťovej kozmetiky tvorila stará známa okrúhla Nivea.
Neskôr, keď som si našla prácu, ma jedna moja nová kolegyňa (obvyklá podozrivá – Bára) veľmi rýchlo nainfikovala záujmom o neprebádaný, farebný a zábavný svet kozmetiky a beauty blogov. Zachvíľu sa zo mňa stal závislák. Večnými debatami o nových rozjasňovačoch sme nášho nezúčastneného a kozmetickým šialenstvom nepoznačeného kolegu z kanclu privádzali na pokraj zúfalstva. Naše besnenie dosahovalo vrchol, keď sme sa dohadovali, ktorá z nás môže z ciest do zahraničia doniesť tovar, ktorý u nás nebol. Po slávnom návrate ako prvé nenasledovali historky z výletu a nudenie fotkami, ale práve odovzdávanie kozmetického kontrabandu.
S každým novým úlovkom bolo samozrejme nutné sa pochváliť. Raz sa mi podarilo kúpiť skvelý nový korektor vo farbe Vanilla. Prišla som ráno do kanclu a chcela som počuť zasvätený názor. Bára mi zvolený odtieň odobrila a potom dodala, “…jenom si musíš dát pozor, jak to aplikuješ, páč teď ti ten korektor leze do vrásek.”
…tak moment… do čoho?
Nebolo to bolestivé ani smutné uvedomenie, bolo to len nečakané. Takže…aj mňa sa to týka? Reklamy na krémy, ktoré vám zázračne vyžehlia ksicht?
Tento krátky momentík bol síce prekvapivý, ale ináč so mnou nespravil nič zásadné. Nezačala som meniť návyky, ani som sa nepokúšala začať správať “dospelo”. Stále mám rada fantasy, infantilné vtípky a Pribináčka… no a len predvčerom som začala chytať Pokémonov.
Zmena, ktorú pozorujem, prichádza pomaly, potichu a úplne nezávisle od incidentu s korektorom. Začína mi byť jedno, čo si ľudia o mne myslia a je to oslobodzujúce. Koniec koncov, následky svojich rozhodnutí a nerozhodnutí si aj tak každý ponesie sám, a nie ľudia, ktorí vám (snáď) v dobrej viere radia. Kým svojim správaním nikomu neubližujete, je len vaša vec, čo robíte. Všetci ostatní môžu tak maximálne šúchať nohami.
Medzičasom moje nezdravé nadšenie pre kozmetiku našťastie opadlo, ale ako všetky obdobia v živote aj toto zanechalo stopu. Ak už nič iné, aspoň som si vytvorila návyk na zodpovedné používanie opaľovacieho krému. Ono je dosť ťažké si ho nevytvoriť, keď vás spolubývajúca(zase Bára) každé ráno bombarduje nepríjemnými otázkami na telo: “Seš namazaná?” a “Zuzanko, už ses namazala??” a pri zápornej odpovedi vám nekompromisne strká do rúk opaľovací krém s faktorom ideálne 70+. Podľahla som. To aby ste si nemysleli, že na mňa tá protivrásková propaganda nemá žiaden vplyv.
