Ja viem, že všetci starneme, ale ja ani neviem kedy som zostarla ja. Mám dvadsaťsedem. Áááno viem, že to nie je koniec sveta a že ďalších kikilión ľudí je starších a nesťažujú sa, ale ten šedivý vlas, ktorý som si v utorok našla ma trošku vydesil. Mám ich tam viac, viem to, ale nehľadám ich. Paradoxom celého toho môjho doterajšieho života je fakt, že skoro každý môj príbeh začínam slovkom „minule“, ale keď si spätne uvedomím, že ten príbeh sa stal osem-deväť rokov dozadu, poviem si, že: „Ok Zuza, si stará!“
Keď som mala pubertu, ktorá so mnou dosť lomcovala (keby mám takú dcéru tak je eskapáskami priviazaná k umývadlu), tak svet bol gombička. Jediné čo bolo na robote bola škola, kamošky a chalani. Prvá láska a už som počula v diaľke biť kostolné zvony (keby si toho somára zoberiem tak do troch rokov som rozvedená) 
. Neuvedomovala som si veľa vecí, všetko som brala štýlom „a nejako bude“ a keď išlo do tuhého tak som hasila požiare. Boli to pekné roky a aj keď to bolo pred osemstošesťdesiatimi tromi rokmi, pamätám si ako som sa vtedy cítila, tú neistotu v seba, strach čo bude, pamätám si tiež tých 50 kíl čo som mala a vravela si, že som tučná (čo hovorím dodnes a som dávno za 50tkou), sranda bola, ale už by som to nechcela späť.
Uvedomila som si, že teraz, posledných pár rokov, som veľmi šťastná a vyrovnaná. Nemá to nič spoločné s mojim frajerom alebo to, že žijem práve v Kalifornii. Jasné, že je to všetko bonus, ale som vážne spoko. Vážim si ľudí a hlavne samú seba. Som zodpovedná, sebestačná a nezávislá. Viem ako sa mám správať vo vzťahu, čiže tá babuľa čo bola drama queen už je dávno preč a urážačky a zdúvačky a tri dni tichej domácnosti máme za sebou. Hnevanie sa, že kuká porno a ja sa mu určite nepáčim viac ako hentá šuška s umelými prsami, tooo ma už tiež prešlo. A pondelkové čakanie na piatkovú párty, kedy sme išli ruka hore do 5-6 rána je tiež nenávratne preč. Moje pondelkové čakanie na piatok sa nezmenilo, len v piatok večer idem na večeru s priateľmi a okolo 22hej už s vyloženými nožkami kukám film. Veľmi dôležité pravidlo, ktoré som si vybudovala počas tých rokov dospievania a ktoré zásadne neporušujem je mať v mojej domácnosti víno! Či zlý deň v práci, či dobrý, či k večeri alebo keď príde kamoška na pokec, vínom sa nič nepokazí .
Tie časy reflektorov, kedy cez víkend som naspala max. 7 hodín (od piatku do nedele) a v pondelok už o 9 som bola fresh a v pohodke, sú preč. Už sa nevrátia. Teraz si dám dva drinky v piatok a celú sobotu nie som schopná vstať z postele. Neľutujem sa. Konštatujem.
Napriek môjmu pokročilému veku som aj tak jeden z posledných mohykánov v mojej komunite, ktorá ešte nepočuje svadobné zvony a nemá ešte deti. Na FB ¾ mojich kamošov postuje rodinné dofče, prvé zúbky, kroky, hovná a druhá – kalby z koncertov, chát a festivalov. A ja som v nejakom svojom zvláštnom časopriestore. Som šťastná za všetkých, nech si každý ide tou svojou cestou. Nie som stará, len som vyzretá ako ten môj Cabernet v chladničke. Mám vrásky okolo očí, sú hlboké a dosť ich vidno (ani filtre na Insta už nevedia pomôcť ), ale sú to vrásky smiechu. Vždy keď sa smejem tak sa mi tak zmraští tvár, že nové a nové pribúdajú. A nech! Carpe diem…
