Zuzina Islandská Sága: Len tak za nosom

titulna

Nápad na výlet na polostrov Reykjanes vznikol dosť spontánne. Sedela som takto v sobotu večer v bare s bandou kamošov z Poľska, z ktorých väčšinu som ešte pred pár hodinami nepoznala. Hlavným dôvodom, prečo sme tam boli, bol cheeseburger. Večer so mnou väčšinou takto dopadá – zatiahnem vás niekam, lebo chcem jesť. Keď som hladná, som totiž takmer nepoužiteľná. Tento raz nebolo potrebné skoro žiadne presviedčanie, lebo sme všetci pekne vyhladli po niekoľkých hodinách hrania stolových hier len tak nalačno pri kávičke. Ja a asi ďalších dvadsať dospelých ľudí sme strávili popoludnie stavaním hradov na stoloch. Všetci ostatní boli Poliaci. Za ten deň sme si vytvorili zvláštny spôsob komunikácie – kým som sa netvárila úplne nechápavo, hovorili so mnou aj medzi sebou poľsky a ja som im na to odpovedala občas slovensky, občas anglicky – podľa toho, čo práve fungovalo lepšie. Potom som skupinku skalných zatiahla do baru, kde sme popíjali pivko, ládovali do seba burgry a klábosili v troch jazykoch. Zistili sme, že zatiaľ nemáme žiaden plán na nedeľu a že by bolo dobré s tým niečo urobiť.

Vzhľadom na to, že to bol nápad impulzívny a okamžitý, vybrali sme si polostrov Reykjanes. Okrem toho, že ho máme rovno pod nosom, má výhodu ešte v tom, že nejde o prefláknuté turistické miesto a stále je tam čo obzerať.

Než sme sa dostali na Reykjanes, zašli sme do vulkanickej jaskyne Raufarholshellir s ľadovou výzdobou. Veľmi hlboko sme sa nedostali. Vzhľadom na naše „vybavenie“ sa ani nebolo čomu diviť. Bolo nás päť. Mali sme tri čelovky a jednu cyklistickú prilbu… Keďže sa v našej skupine nachádzala jedna súrodenecká dvojica, všetkým nám bolo jasné, že prilbu napriek protestom vyfasuje mladšia sestra. Naša úroveň vybavenosti bola rovnaká, ako keď sa niekto vyberie na Téryho chatu v kroksoch – zvládnuť sa to síce dá, ale všetkým zúčastneným je jasné, že je to blbý nápad.

1

2

3

Od jaskyne sme zamierili ku geotermálnym prameňom Seltún. Počasie sa menilo nepriamo úmerne k vzdialenosti – čím sme boli bližšie k cieľu, tým viac bolo naprd. Až sme sa namiesto vystupovania na kopec nad prameňmi rozhodli len prebehnúť po hlavnom chodníku a mazať naspäť do auta. Hneď, ako sme sadli do auta, sa vietor ukľudnil a čím viac sme sa vzďalovali, tým viac sme sa mohli kochať pohľadom na vrchol, ktorý sa pomaly vynáral z oblakov, až sa úplne rozplynuli. Nevracali sme sa. Bolo nám jasné, čo nám chce počasie povedať – že máme ísť doprdele.

4

5

Plné auto ľudí znamená aj plné auto názorov, takže sme po chvíli vzdali pokusy dohodnúť sa na všeobecne prijateľnej hudbe a pustili sme rádio. Zanedlho sa (pochopiteľne) ozval obohraný dojímavý slaďák, ktorý už asi rok v kuse hrá každé rádio na celom svete aspoň päťkrát denne… Mám kamaráta, ktorý zvykne podobné hudobné počiny nazývať „oplodňováky“. Po pár tónoch som pesničku spoznala a začala som sa pochechtávať… Verte mi, že vysvetliť tento pojem v angličtine nie je vôbec jednoduché.

Za zvukov lepkavých pop songov sme sa viezli cestou popri pobreží a robili tie tradičné tunajšie zastávky: „Toto vyzerá mega! Čo to je? Zastav!“ Nemali sme to v tento deň veľmi naplánované. Väčšinou sa rada pred cestami teoreticky pripravím, ale tu to ani nie je veľmi nutné.

6

7

8

9

10

Ak sa sem dostanete čo len na chvíľu, najlepšie, čo môžete spraviť, je vyraziť na cesty. Vykašľať sa na Reykjavík, vykašľať sa na civilizáciu a vybrať sa do krajiny s očami doširoka otvorenými. Za každým rohom tu na vás totiž čaká nový gýčový vodopád, jazero s neuveriteľne modrou vodou, roklina tiahnuca sa medzi kontinentmi či ďalší fotogenický maják v malebnom zálive. A ak len chvíľočku počkáte, uvidíte nad tým všetkým dvojitú dúhu.

Facebook Comments
Written By

Zuza Má rada zmeny, ktoré ju posúvajú ďalej. Je závislá na čerstvo pomletej káve a užíva si chvíľky, keď môže byť sama s vlastnými myšlienkami. Niekedy je divná a pomaly si na to zvyká. Neznáša smalltalk.