Ja, moje druhé ja a rodina…?

rodina

Tento článok je o mojom názore na tému „rodina“, ktorý má čisto schizofrenický charakter.

O pár dní mám (už) 28… Na tom by nebolo nič, len v mojom veku mala moja mama totiž už

6-ročnú mňa a 4-ročnú moju segru. Za „čias Františka Józefa“ by som ja naopak už mala

dávno nálepku starej dievky. No máme „dnes“ a mňa to akosi vôbec netankuje, pretože sa

snažím žiť pre prítomnosť. Niežeby som nad týmito vecami nepremýšľala, ale vždy som sa

riadila pocitmi. Skrátka som len happy, že sa už nejaký ten piatok môžem každý deň

zobúdzať vedľa toho istého chlapa, ktorý je stále taký rovnako fasa ako na začiatku  Pokiaľ

teda ide o myšlienky týkajúce sa zakladania rodiny v dnešnom svete a o to, že by som mala

byť raz mamčou, tak sa ozaj cítim ako totálny schizofrenik. Vysvetlím.

Na jednej strane človek vidí výhody slobodného života vo dvojici, bez väčších obmedzení

a prispôsobovaní – však aj o ťažko vydreté peňáze (ktorých je vďaka nášmu ekonomickému

(ne)systému občas aj pramálo) sa nemusíme s nikým veľmi deliť, aj času máme pre seba

a všetky záujmy dostatok, aj na drink si môžeme zájsť neobmedzene a okrem opice nás na

druhý deň nemusí trápiť, keď to náhodou trošku prepískneme, a podobne. Na strane druhej by

bolo milé vidieť to malé škvŕňa, ktoré (ak máte šťastie) skutočne splodíte s tým pravým. No

už menej milé sú všetky tie nástrahy a „strašiaci“ okolo toho, o ktorých počúvam od kamošiek

pri víne (teda väčšina z nich už víno skoro ani nepije, lebo však majú zodpovednosť,

chápete…). V poslednej dobe dokonca pozorujem, že keď počujem vety ako: Hádaj, čo mám

nové? / Mám skvelú novinu! / Neuveríš! atď., chytá ma vnútorná triaška a bojím sa na ne

vôbec reagovať, lebo frekvencia výskytu budúcich mamičiek v mojom okruhu akosi rastie…

(Aj teraz, keď to píšem, mám záhadne studené ruky a zimomriavky…) Keďže som vždy dala

na svoje pocity a vnútorný hlas, svojou účasťou na zakladaní rodiny som sa rozhodla ešte

nezaťažovať. Však aj tie „nácviky“ sú celkom fajn  Zostáva to teda zase raz na to povestné

„nič sa nedeje náhodou a všetko je tak, ako má“.

Pri úvahách týkajúcich sa potenciálnej budúcej rodiny mi však nedá nemyslieť na to (a

automaticky si to živo predstavujem), ako by ten malý človek reagoval na môj nedostatok

trpezlivosti, keď sa mi čosi nedarí, a na ten idiotský prehnaný zmysel pre poriadok, vďaka

ktorým mám statočné nervičky často sama zo seba. Možno by z neho takým štýlom vyrástol

vcelku nervák  Pokiaľ by však moji potenciálni potomkovia boli aspoň spolovice takí ako

ja, bola by som najšťastnejšia na svete! V dnešnej dobe sa môžete snažiť vychovávať, ako

chcete, no keď to raz zavrie za sebou dvere a vyjde na ulicu medzi kamošov (ktorých budú

tvoriť isto aj podivné indivíduá), už nad tým kontrolu mať nebudete. Môžete len dúfať, že ste

vašej ratolesti dali dobré základy, a teda že bude konať uvážene. Jasné, tiež som sa

navystrájala pár blbín, ale vďaka svojmu pocitu pre (možno až prehnanú) zodpovednosť som

sa nikdy nechovala tak, aby som sa na seba na druhý deň nemohla pozrieť do zrkadla (to je

totiž pravidlo – a ešte k tomu aké posvätné!).

A dostávame sa aj k mojej podivnej predstave samej seba v úlohe matky. Neviem prečo

(možno zase tá moja predstavivosť), ale vždy sa vidím ako typická matka á la „capo di tutti

capi“ v pokročilom veku, ako sedím oproti mojej polovičke v potemnelej jedálni za vrchom

veľkého stola so sviecami, po bokoch deti so svojimi polovičkami a svojimi deťmi,

pojednávame o tom, aký je tento svet bezútešný a ako sa za tie roky opäť zmenil (samozrejme

k horšiemu), a v srdci žiaľ z toho, aký osud všetkých tých ľudí, ktorí by tu bez nás neboli,

čaká… Že katastrofálny scenár a priveľa filmov? Ja vám neviem, no stačí trochu popočúvať

svojich rodičov/starých rodičov a zamyslieť sa nad tým, ako to v rámci sociálneho systému

fungovalo kedysi, plus prečítať si o tom, ako to vo svete (ne)funguje dnes, alebo stačí len

poobzerať sa okolo seba. A keďže ja som človek, ktorý všetko neustále prehodnocuje,

zvažuje, nad všetkým premýšľa, musím sa pozastaviť aj pri tom, ako to s tou rodinou ako

základnou jednotkou spoločnosti vlastne je. Kedysi sa na zmysel zakladania a fungovania

rodiny možno zo strany spoločnosti kládol dôraz. No ale vtedy sa tá spoločnosť veru o tú

rodinu aj vedela adekvátne postarať. Každá mladá rodina dostala byt, každý mal prácu, lebo

spoločnosť sa starala o to, aby to tak fungovalo. Možno nebolo všetko ideálne, ale aspoň sa

mladí rodičia nemuseli báť, že nebudú mať strechu nad hlavou alebo čo do úst. Čože sa ako

dnešná spoločnosť postará o dnešné mladé rodiny?! Hypotéky, nezmyselné úvery, prehnané

úroky, nesplácateľné splátky, strach zo straty práce, dlhé hodiny v robote aj cez víkendy na

úkor času rodinou, dlhy, exekútori… Toť realita dnešnej doby a každej rodiny.

Pri slove rodina si možno väčšina ľudí predstaví mamu, otca a deti. No rodina, v ktorej chýba

láska a porozumenie, nie je rodinou. Bez lásky to budú vždy len samostatné jednotky, z

ktorých každá časom zostane osamotená. Ľudia sa berú, niektorí ani nevedia prečo. Však asi

by sa patrilo po toľkých rokoch a čo už iné… Ženy túžia po krásnych bielych šatách a veľkom

haló, byť aspoň na chvíľu stredobodom pozornosti, aby sa malo o čom v partii dlhú dobu

vyprávať. Chlapi ich žiadajú, lebo veria, že možno tak nájdu to skutočné šťastie, o ktorom sa

hovorí, keď svojej polovičke dajú, po čom túži. Ale čo ak to šťastie jeden pri druhom nenašli,

ani kým sa rozhodli vziať? Mnohí sa pred svadbou dokonca nepoznajú ani len tak dobre, ako

si myslia. Berú si doslova cudzích ľudí, podvádzajú, zatajujú, pokrytecky si prisahajú večnú

lásku… A tak teda posunú vzťah nesprávnym smerom v domnienke, že sa to konečne možno

hádam už raz a navždy na dobré obráti. No ale na čo to všetko potom je?! Minimálne na to,

aby si mohli vzájomne liezť na nervy už ako manželia a aby mohli vznikať vtipy

o prelietavých mužoch, manželkách stíhačkách/fúriách či o svokrách, na ktorých sa pri pive

budeme velice zabávať…

Môjmu „myšlienkami o rodine rozpoltenému“ ja vŕta v hlave aj ďalšia vec: na svete sa

každým dňom rodia ďalšie deti, nechcené, neplánované, opustené… Áno, svoje je svoje. To

vám povie každý. A pri ideálnych podmienkach sa do tohto sveta – nech už je, aký je – rodia

deti, ktoré sú šťastné, nie poznačené… Totiž dieťa, pri vzniku ktorého chýba láska a radosť,

ktoré by mali byť základnými piliermi pre jeho život, to poznačí do smrti. Možno nie hneď,

ale časom určite… Každý vznik nového života sprevádza určitá energia. No nie každý má to

šťastie narodiť sa do harmonického vzťahu plného lásky. A z toho je mi smutno možno

najviac. Napadlo vás niekedy v živote, že by ste pomohli ďalšiemu životu, ktorý nemal toľko

šťastia…? Načo aj… Pravdou je, že každý si v tomto svete hľadíme len to svoje… A keď

hľadíme na iných, tak len so závisťou, porovnávame sa, čo kto má/nemá, ako kto vyzerá,

koľko kto zarába… Úprimne obdivujem ľudí, ktorí si takéto deti osvoja, rozhodnú sa im

poskytnúť lásku a domov a nerozmýšľajú nad tým, akých mali rodičov…

Dnes sa mnoho detí nerodí ani len do kompletných rodín, nie ešte do šťastných. Popárovaní

ľudia sa nesnažia spolu existovať. Každý len hľadá najľahšiu cestu, ako ujsť, zbaviť sa

problémov. Nevedia im čeliť spoločne. Stavajú sa proti sebe miesto toho, aby bojovali

spoločne s tým, čo sa im deje. Dnes vyrastá viacej detí v neúplných rodinách – nie je to nič

výnimočné. Kedysi by sa im za to iné deti smiali, odsunuli by ich na okraj svojho

nedospelého sveta. Sveta, kde sa dospeláci správajú ako nezodpovedné deti a kde sú niektoré

deti nútené prebrať na seba dospelácku zodpovednosť už v rannom veku, lebo im chýba

opora/istota.

Často premýšľam, do akého sveta by som svoje potenciálne deti priviedla, akými by sme boli

rodičmi, ako by sme v určitých situáciách reagovali… Je mi jasné, že tento svet nedokážem

zmeniť a niektoré veci sa nedajú naplánovať. Ale ako pár môžeme spraviť aspoň jedno –

postarať sa o to, aby naši potomkovia prišli do usporiadanej rodiny, kde sa dvaja milujú,

dôverujú si, ťahajú za jeden koniec a dokážu zabezpečiť všetko tak, aby nič nechýbalo.

Zabezpečenie – hmotné, ale najmä emocionálne a súlad s partnerom považujeme totiž obaja

za veľmi dôležité, aby sa tie naše rodiny raz mohli spoločne rozrásť.

Facebook Comments
Tags from the story
,
Written By

Nezvyčajne tvrdohlavá ženská s nezameniteľným úsmevom. Vo voľnom čase, ktorého sa snaží vytvoriť si dostatok, sa venuje zelenej strave, vypeká metále, fláka sa po koncertoch alebo sa zašíva v knihách.