Musím sa vám priznať. Veľmi sa nestotožňujem so základnými definíciami rodiny. Slová ako „základná bunka spoločnosti“ alebo „inštitúcia“ mi prídu až príliš odborne zaškatuľkované významy bez citu. A to si predstavte, vraj všetky definície o rodine sa zhodujú v jednom: „rodina je základ každej spoločnosti a jej primárnou úlohou je výchova detí“. Veru, toto sa mi vonkoncom nepozdáva. Rada by som vám priblížila, ako to vlastne beriem ja.
Ja najprv vidím jednotlivca. Ten mi skôr príde ako tá „základná bunka“, ktorá pri rozširovaní vzťahov vytvára nejakú spoločnosť. A to, že jednotlivec je veľmi všestrannou bunkou, o tom nemôže byť pochýb. Veď on môže fungovať vo viacerých spoločnostiach, nielen v jednej. V spoločnosti domácej či spoločnosti priateľskej, či pracovnej, aj voľnočasovej a mnohých iných. Kde tu však vidím rodinu?
Ako ste si už stihli povšimnúť, skoro nikdy som nebola zástancom „tradičnej rodiny“ (teda, pravdepodobne som bola do času, kým som prestala preberať myšlienky druhých za svoje). Pre mňa rodinu definuje niečo viac, než len že sa narodíte/priženíte/vydáte alebo ste adoptovaní do určitej spoločnosti ľudí, na ktorých si časom zvyknete a akceptujete ich (aj keby traktory padali), pretože sú vaša rodina. Podľa mňa najzákladnejšou esenciou, ktorá vytvára skutočnú rodinu, je puto. Presne to puto, o ktorom spieva aj J.Kirschner vo svoje „Líške“, takže žiadne prekladanie do španielčiny! 😉
Puto môže mať samozrejme niekoľko podôb. Veď puto sme mali aj s ľuďmi, ktorí už odišli z nášho života a nechceme ich už viacej vidieť. No ak je puto natoľko silné, že len tak nezmizne, a vás s daným človekom stále niečo spája (hovorím hlavne o priateľstve a porozumení duší), potom ste tu stále jeden pre druhého. A na to podľa mňa má rodina slúžiť. Byť tu jeden pre druhého(= mať puto).
Puto si dieťa vytvára ihneď po narodení s ľuďmi, ktorí sa oň starajú a dávajú mu svoju lásku. Ľuďmi hovorím preto, lebo okrem rodičov sem môžu patriť starí rodičia či nevlastní rodičia, či opatrovníci, ktorí sú tu pre dieťa a dieťa je tu pre nich (áno, aj dieťa je tu pre rodičov). V tomto prípade súhlasím s tvrdením, že jednou z hlavných úloh je výchova detí, ale taktiež vytváranie naozajstného puta. Počas života sa stretávame s rôznymi ľuďmi a z niektorých sa stávajú naši najlepší priatelia, ktorí sú tu pre nás a my sme tu pre nich. Z niektorých sa dokonca stávajú naše lásky a v tomto vzťahu sme tu asi najviac jeden pre druhého. Samozrejme život nie je len plný pozitív. Prináša aj tie negatívne skutočnosti, v ktorých sa však sila nášho puta preverí najlepšie, a to z obidvoch strán. Ak to dokážu ustáť obe strany, tak sa dá hovoriť o naozajstnom pute, o pravej rodine.
Rodina nemusí byť uzavretý okruh ľudí vopred vybraných pokrvnými alebo inštituciálnymi zväzkami. Rodinu nemusia vymedzovať deti. Rodina nemusí mať rovnaké meno, národnosť, vierovyznanie. K rodine nepotrebujete osvedčenie. Rodina nepotrebuje mať „logické“ (nazvime to radšej kolektívne uznávané) odôvodnenie.
A preto do mojej rodiny patrí veľké množstvo ľudí, z ktorých väčšina vôbec nespadá do zaužívanej definície rodiny. Je to pocit, ktorý pri týchto ľuďoch mám. Ak by niečo potrebovali, som tu pre nich a viem, že to platí aj opačne. Je to krásny pocit prepojenosti, bezpečia a pokoja na duši. Sme tu jeden pre druhého. Máme naozajstné puto. Sme ako rodina.
