Jedináčikovi už článok venovaný bol, takže to, že som aj ja sama jedináčik, len tak zhrniem a prejdem ďalej ☺ Keď som bola menšia, vždy som chcela mať brata alebo sestru. Nechápala som, prečo ostatné kamošky majú súrodencov, dokonca viacerých a ja ani jedného. Malo to aj svoje svetlé stránky. Keď som nemala náladu, potrebovala som súkromie, zatvorila som sa vo svojej izbe a nikto ma neotravoval. Na druhej strane som nezažila napríklad to, keď mi brat alebo sestra niečo ,,čmajzli“ a ja som sa s tým išla vyžalovať za rodičmi, a potom sme sa bili do nemoty… Jednoducho tie veci medzi súrodencami… Najviac som chcela mať staršieho brata, ktorý by ma ochraňoval a ktorý by ma zoznámil s jeho kamarátmi. Takého, s ktorým by som mohla chodiť na diskotéky (ha). To som mala asi z amerických filmov, veď ktorý chalan by chcel svoju mladšiu sestru vláčiť so sebou po vonku? ☺ To, že som bola sama, som pociťovala jedine vtedy, keď ma rodičia kontrolovali niekedy viac, ako by mali, ale v podstate celú svoju pozornosť venovali mne, čiže som si ,,zlízla“ všetko. Nemám ani taký pocit, že by som bola rozmaznaná a že som všetko dostávala pre svoje pekné modré oči. Jednoducho sa naši tak rozhodli a ja to úplne rešpektujem. Svet pre to nie je iný a myslím, že to na mne nezanechalo nejaké vážnejšie stopy ☺
Možno mi bude chýbať brat alebo sestra, ktorí tu budú vždy pre mňa a pomôžu mi, keď to bude potrebné. No našťastie mám pri sebe pár dobrých priateľov (kvalita je viac ako kvantita), ktorí pri mne stoja, keď to potrebujem. Z toho, ako sledujem okolie, vidím, že niekedy sú ľuďom, bohužiaľ, bližší viac priatelia ako ich vlastní súrodenci a rodina. Preto sa asi aj vraví: ,,Rodinu si nevyberáš, no priateľov áno.“ ☺
Rodina = manželstvo?
Nemám na mysli to, že sa nájdu dvaja, ktorým to neskutočne klape, patria k sebe a vedia, že sa k sebe jednoducho hodia. Ide o to, že sa mi zdá, že momentálne je veľmi ,,in“, keď sa mladí poznajú ani nie pár mesiacov, hneď sa vezmú a myslia si, že bude všetko ako v peknom sne. Tak to môže podľa mňa fungovať napríklad v románoch od Daniely Steelovej alebo naozaj len veľmi, veľmi výnimočne. Aj preto si myslím, že vziať sa čo najskôr a založiť si rodinu netreba brať ,,zhurta“. Tieto ,,rýchlovzťahy“ sa rozpadajú často preto, že sa ako pár navzájom medzi sebou nepoznajú a hádajú sa kvôli ,,somarinám“, stačí pár väčších hádok a je po vzťahu. Určite je to iné, keď zlyháva komunikácia, dni prechádzajú stereotypom, je tu priveľa žiarlivosti, že už to ten jeden nemôže vydržať… Keď sa vytratí vzájomná príťažlivosť, tolerancia, rešpekt k tomu druhému…Vtedy je naozaj lepšie, ak od seba dvaja odídu, pretože ak už sa rozhodli, že budú mať spolu aj deti, budú trpieť hlavne ony. Práve preto netreba všetko uponáhľať.
Keď chcú spolu dvaja zakladať rodinu, mali by si to poriadne premyslieť. Z mojej vlastnej skúsenosti viem, že nie je dobré robiť unáhlené rozhodnutia. Naši sa poznali krátko, keď sa vzali. Áno, bolo to iné ako v dnešnej dobe, no treba sa z toho poučiť. Pre žiadneho z nás to nebolo jednoduché a práve tejto chybe by som sa chcela v budúcnosti vyvarovať.
Mnohí sú toho názoru, že zostávať spolu nasilu – len kvôli deťom, je to najlepšie riešenie. Myslím, že je to veľká hlúposť. Práve naopak, ony vidia všetko to, čo sa deje, a ovplyvní ich to v budúcnosti. Pre mňa bolo určite lepšie to, keď som sa naďalej nemusela pozerať na hádky a nedorozumenia a vytvorila som si s každým z rodičov osobitný vzťah, aj keď to na začiatku nebolo ľahké. Skôr mi príde pre dobro dieťaťa oveľa rozumnejšie, ak spolu ,,dospeláci“ dokážu komunikovať aj po rozvode. Dokonca sa v niektorých prípadoch stáva, že je medzi nimi lepší vzťah ako predtým, keď boli svoji. No bohužiaľ, väčšinou vlastné JA aj tak zvíťazí…
Aj keď som čo-to povyvádzala, vždy som mala svoj rozum, ktorý mi vravel, čo smiem a čo nie, a veľmi obdivujem, ako sa o mňa moji rodičia postarali, a som rada za to, aká som.
Rodina ako ,,umenie“ navzájom sa rešpektovať a spolunažívať
Pre toto všetko si myslím, že mať vlastnú rodinu a žiť v nej vo vzájomnej harmónii je určité ,,umenie“. Ak už sa pre ňu rozhodneme, nemôžeme ju brať ako samozrejmosť. Hádky, nedorozumenia či krízy sa určite vyskytnú, či už je to v partnerskom vzťahu, medzi súrodencami, priateľmi, tetami, či starými mamami… Veď sme predsa ľudia. No je len na nás, ako sa budeme snažiť tú svoju rodinu ochraňovať. Všetko je to o vzájomnej tolerancii, rešpekte, pomáhaní… Veď čo iné nám v živote spôsobí pocit najväčšieho bezpečia? Tí, na ktorých nám záleží a ktorých potrebujeme najviac na svete. Preto treba vedieť zabudnúť na minulosť a na krivdy, ktoré sa stali, a chrániť si to, čo máme. Pretože rodina je aj o tom, že dokáže odpúšťať a ísť ďalej ☺
