Práca šľachtí človeka…

revolution girl

…len aby ho jedného dňa úplne nezodrala. Časom sa každý z nás musí zaradiť do pracovného kolotoča. Ten prvotný „pracovný šok“ sa však dá zmierniť brigádovaním už popri škole, ako to robí veľa mladých. Ja som si tiež prvú brigádu našla počas štúdia na gympli, pretože som chcela začať robiť niečo, čo ma možno posunie niekam ďalej, otvorí ďalšie možnosti alebo len ukáže, akou cestou mám či nemám ísť. A hlavne, vlastne zarobená korunka navyše je super, človek si tú korunku potom aj tak inak váži. Nedá sa predsa stále žiť z peňazí rodičov (hoci existujú aj lenivci, ktorí svojich rodičov vyciciavajú aj do 40tky). V regionálnej televízii hľadali niekoho, kto bude čítať inzerciu a sem-tam natočí reklamu pre nejakú miestnu firmu. Moja prvá príležitosť! Nadšenie, ale aj obavy (veď čo ak mi to nepôjde?). Doteraz nezabudnem na ten pocit, keď som stála pred kamerou – bolo leto a vonku asi 300 stupňov. Text som mala pripravený tak, aby som tú malú počítačovú firmičku predala čo najlepšie – bola to predsa moja povinnosť. Aj trému som mala statočnú. Hlas a ruky sa mi triasli, nohy ma od topánok na opätkoch boleli ako šľak a po chrbte mi tiekli kropaje potu… No otras. Ani zďaleka to nebolo také ľahké, ako som si myslela. A po tejto skúsenosti som si uvedomila, že ozaj nie som človek stavaný pred svetlá kamier. Vydržala som cca 1,5 roka.

Popri výške som zas dve letá brigádovala v jednom kultovom (už neexistujúcom) pohostinstve, kde po pracovnej stránke bývali cez obedy a víkendy riadne frmoly, no aj kopa zábavy. Navečer sa tam zvyčajne schádzali ľudia počúvajúci tvrdú muziku, robili sa tam aj rôzne koncerty. V našom meste podobného podniku v tej dobe nebolo a hoci som často trávila na nohách viac ako 15 hodín, bavilo ma to. A keď z jukeboxu hrala tá správna hudba a po určitej hodine nezostala sedieť jediná prdel, bola to bomba! Rúkalo a tancovalo sa, každý sa dobre bavil, spotreba piva a páleného narastala… Pracovné prostredie ako vyšité ☺ Ach, staré dobré časy!

Na VŠ som zas počas jedného semestra brigádovala po nociach za počítačom. Tak som čučala do PC cez deň v škole a večer som zas 8 hodín sedela v jednej miestnosti s ďalšími asi 30 ľuďmi a snažila som sa rozlúštiť rukou písané nemecké/rakúske adresy, ktoré bolo treba nahádzať do databázy, aby mohli zásielky nájsť svojich majiteľov. No napadlo by vás niekedy, že aj týmto sa ľudia živia? Jasné, nie každý môže byť manažér, právnik, IT-čkár či stavebný inžinier. VŠ síce praskajú pod náporom mladých ľudí vo švíkoch, no nie každému sa po štátniciach podarí nájsť prácu v tom, čo 5 rokov študoval. Aj to sa deje, že VŠ študujú takí, ktorých filozofia je: načo budem robiť, keď si ešte môžem užívať. Veď jasné, do dôchodku sa narobíme dosť a čertvie, kedy vlastne my do toho dôchodku pôjdeme. Dnes však ani VŠ titul nemusí zabezpečiť lepšie pracovné miesto. Zdá sa mi, akoby dnes už nič neznamenal. Kedysi bola minimálna požiadavka mať maturitu či výučný list (aspoň sa videlo, že čosi viete robiť), dnes vám nestačí ani bakalár, musíte mať prax a byť kreatívni a ochotní pracovať od Svitu do Vrútok. A tak majú dostatok roboty aspoň tí na úrade práce, kde na potenciálnu pracovnú príležitosť čakajú mnohí vysokoškoláci bez skúseností, bez praxe, ktorú vlastne ani nemajú kde získať. Klasické remeslá zatiaľ vymierajú a mnoho ľudí odchádza radšej robiť do zahraničia, kde ich finančne ohodnotia lepšie (aj napriek tomu, že tam na tamojšie pomery stále predstavujú „lacnú pracovnú silu z východu“), navyše nadobudnú jazykové a aj iné znalosti a prax, ktoré prípadne po návrate domov môžu zužitkovať. Plus majú čo-to na rozbeh, kým ich niekto na rodnej hrude zamestná.

Aj moje predstavy o „ideálnej“ práci a živote dostali trochu facku, keď som sa jedno leto po bakalárovi snažila nájsť si prácu. Že sú v dnešnej dobe ľudia často donútení robiť čokoľvek, aby si trochu prilepšili a mohli platiť účty či dovoliť si prihlásiť deti na krúžky, to som zistila až v jednej zahraničnej spoločnosti na výrobu elektroniky. V rámci zaúčania ma priradili na 3 mesiace na linku, kde sa kontrolovala kvalita obrazu – to vám bola sranda! Nočné lúštenie čmárancov bolo oproti tomu fakt nič. Stojíte 8 hodín na nohách a máte asi tak ani nie minútu na to, aby ste podľa určitého poradia a systému pozreli (vrtelo sa hlavou v rôznych smeroch a z rôznych uhlov tesne pred tou blikajúcou obrazovkou, takže to na prvý pohľad vyzeralo ozaj komicky – akoby stáli pred tými telkami blázni, ktorí sa všelijako ošívajú), či niekde nechýba nejaký pixel – na zapnutej čiernej obrazovke sa väčšinou ukázalo maličké modré/červené/zelené políčko. Políčko také malé/nevýrazné, že by ho bežný človek na tej obrazovke hľadal lupou asi tak pol dňa. Nemusím hovoriť, aká to bola vyčerpávajúca práca, pálili z nej oči, boleli nohy, hlava, chrbát… Po čase sa na to (asi) dalo zvyknúť… Ale človek by si časom zvykol aj na šibenicu. Mala som tam možnosť stretnúť rôznych ľudí, spoznať nejeden osud. Ľudia kvôli tejto práci dokonca chodili z miest vzdialených aj cez pol štátu. Dostali ubytovanie na nejakej ubytovni a keďže pracovali na zmeny, domov zväčša posielali len peniaze. Dreli vo veľkých halách bez okien, aby náhodou nemysleli na nič iné, čo sa deje „tam vonku“, a znášali každú buzeráciu, lebo si nemohli dovoliť prísť o prácu. A tak sa báli, ako sa boja aj iní ľudia na iných miestach, ktorí nemajú veľmi na výber, lebo však „môžeme byť radi, že vôbec nejakú prácu máme…“

Tak sme sa dostali k tomu, že mnohí nepracujú, aby mohli dôstojne žiť a (aspoň) čosi z toho života mať či čosi pekné zažiť. Žijú preto, aby dreli ako kone a pritom ešte znášajú kadejaké vrtochy nadriadených. Čo ma však uchvacovalo na týchto ľuďoch, ktorých som mala možnosť stretnúť, bol ten optimizmus, viera, že sa raz aj na nich usmeje šťastie, a sila, ktorá ich v podobe myšlienky na tých, pre ktorých sa snažia a kvôli ktorým sa každú zmenu postavia za ten pás, poháňala každý deň vpred. A podobných ľudí nájdete všade, nielen vo veľkých halách. Pracujú cez víkendy, sviatky, keď iní môžu pokojne spať či tráviť voľný čas so svojimi rodinami. A nesťažujú sa, často ich vidíte sa usmievať, snažia sa život spríjemňovať, ako sa len dá, aj keď to majú ťažké. Paradoxom je, že práve tí vo vedúcich pozíciách budú vyplakávať najviac, zatiaľ čo sa priživujú na robote iných a hrabú pre seba viac a viac.

Človek sa mení a učí celý život, často vystrieda viaceré zamestnania. Každé prináša určité výhody, rovnako ako nevýhody. Nie každému sa môže vidieť zamestnanie niekoho druhého, nie každý by dokázal robiť prácu, akú robia mnohí iní ľudia. Ja som sa vždy snažila si z každého zamestnania, bez ohľadu na zameranie, plat, odpracovaný počet hodín či náročnosť, vziať ďalej len to najlepšie, každé ma čomusi priučilo. Aj po tých neviem koľkých rokoch napríklad stále nostalgicky spomínam na to (a občas mi to aj chýba), ako som sa učila čapovať pivo či vydávať správne, aj keď niekto použil stravný lístok (kľúčom je si dorátavať ☺). Skúsenosti ma naučili vážiť si prácu druhých a aj všetko, čo som dosiahla. Môžem na sebe sama ďalej pracovať a s tým sa spája aj istá zodpovednosť, aj keď pracujem doma. Pretože ani keď ma priamo nikto nesleduje, nedokázala by som šéfa oklamať, že robím, aj keď nerobím – moje svedomie ma totiž vidí.

A na záver: Žiadna práca nie je hanba. Hanba je, ako je dnes za ňu človek ohodnotený.

Facebook Comments
Tags from the story
Written By

Nezvyčajne tvrdohlavá ženská s nezameniteľným úsmevom. Vo voľnom čase, ktorého sa snaží vytvoriť si dostatok, sa venuje zelenej strave, vypeká metále, fláka sa po koncertoch alebo sa zašíva v knihách.