…tak a aký máš plán? Každý predsa musí mať nejaký plán. Pýtali sa ľudia v mojom osobnom aj pracovnom mikrosvete, keď im oznamujem svoj plán, že sa chystám sťahovať z Prahy do Belgicka.
Nuž, túto otázku som čakala a aj tak som sa na ňu nepripravila. So strachom v očiach odpovedám, že už niečo vymyslené mám, a aj oni cítiac moju neistotu sa ma radšej na detaily zjavne pýtať už vlastne nechcú. Ok, beriem si svoj diplom, podklady z práce, dosť brutálne vytriedené veci, ktoré mi ostali zo sťahovania, a stále mi myseľ nahlodáva táto v skutku jednoduchá, dobre mienená otázka: aký je vlastne môj plán?!
Milé sedmokrásky, viete, že nepíšem úvahy veľmi často, ale keď som dostala do rúk tému práca, tak som si povedala,že to skúsim.
Svoje vysokoškolské roky som strávila v Prahe. Praha sa postupne pre mňa stala mojím druhým domovom, zažila som vzlety aj pády, presuny a státie na mieste, nálezy a straty. Už som si žila taký viac-menej usadený malomestsko-veľkomestský život, kým neprišla myšlienka, že Praha možno nemusí byť jediným miestom a mestom na život.
Ten, kto ma trošku pozná, tak asi tuší, že som človek viac impulzívny ako človek, ktorý potrebuje mať istoty (ale nie v zmysle „ľudia si zaslúžia istoty“), a tak som si povedala a opakovala tú klišoidnú mantru „Kedy, ak nie teraz?“ (prepáč, Dežo, ja viem, myslel si to dobre) a vybrala som sa vandrovať spolu s mojou srdcovkou do Gentu (to je také mesto v Belgicku).
Aby som vás uviedla do obrazu – som v regióne, kde 99 % populácie hovorí flámštinou (regionálna verzia holandštiny), ktorú som sa predtým nikdy neučila, a úprimne, nie je to úplne jazyk, po ktorom by moja jazyková duša pišťala. Áno, anglicky sa v pohode dá pokecať, ale ak chcete prácu, tak sa na vás príjemne usmejú a odprevadia vás s prianím veľa šťastia. Áno, aj francúzština je úradný jazyk Belgicka, ale ak sa hlásite na pracovnú pozíciu, kde sa hlási ďalších 500 uchádzačiek a uchádzačov, ktorí ju majú o kúsok lepšiu ako vy, tak je ľahké poklesnúť na duchu. Áno, Brusel je mesto zasľúbené, ale aj mesto dosť zákerné, ak neviete, ako by ste sa tam mohli uplatniť.
Ako čerstvá Anglistka-Amerikanistka s medzinárodnou skúškou z angličtiny som sa najprv vydala na cestu klasickú – viete, učiť v jazykovke. Len ono je to tu trošku iné ako v Prahe a uvedomila som si, že ono to tu nie je také jednoduché – často som dostávala odpovede, že momentálne nehľadajú nikoho, alebo niektorí vyslovene povedali, že nepotrebujú slovenskú lektorku anglického jazyka.
Potrebujete sa zaevidovať ako uchádzačka o zamestnanie, hovorí mi príjemná žena na mestskom úrade a ja s úsmevom odpovedám, že to pre mňa samozrejme nebude žiadny problém to vybaviť (i keď mi už v hlave bliká signál, že skúsenosti na úrade práce sú univerzálne traumatizujúce, či už ste na Slovensku, v Anglicku, alebo aj v Belgicku). Nuž, nebola to príjemná skúsenosť, najprv mi s nechuťou v tvári povedali, že moje pracovné skúsenosti mi zatiaľ nedávajú šancu si nájsť pozíciu ani ako miestna cleaning lady, a potom mi úprimne povedali, že som radšej mala ostať v krásnej akademickej bublinke pražského sveta (tuto pre mňa nastal môj osobný Catcher in the Rye moment). Nakoniec mi podali do rúk príručku na kurzy flámštiny pre verejnosť, kde ma odkázali na sekciu preloženú do slovinčiny s poznámkou, že toto je v mojom materinskom jazyku, že tomu budem rozumieť. Nemala som vtedy v mojom duševnom a ani v psychologickom rozpoložení chuť povedať tej osobe, že slovinčina nie je môj materinský jazyk. Popravde, bola som rada, že vôbec vedela, že Slovensko už nie je Československo (ahoj, banka!)
Ak by ste teraz, milé Sedmokrásky, čakali miesto, kde sa ešte trochu rozpíšem o svojich skúsenostiach, aj tých dobrých a aj o tých zlých a bude nasledovať ten povestný happy end, kde vyzradím, že všetko dobre dopadlo a teraz som úplne za vodou a bez ťažkostí, tak vás ešte musím stopnúť. Pravdou je že, mi môj zatiaľ 9-mesačný pobyt v Belgicku priniesol veľa zaujímavých ľudí, zaujímavých momentov a neustále mi prináša nové výzvy. Zatiaľ som ale nenašla prácu svojich snov, nepoberám dokonalý plat a necítim sa tu „ako doma“. Verím ale, že ak budem ďalej hľadať a neprestanem veriť, že svojou vlastnou (a aj božou) pomocou naozaj niečo nájdem.
Ako by povedal Don Quijote (človek, s ktorým by som si mala, čo povedať, evidentne J): There is a time for some things, and a time for all things; a time for great things, and a time for small things.
