Práca ako poslanie

poslanie

Pracovať treba, to vieme všetky. Nie je však práca ako práca. Niektoré sú fušky, niektoré núdzové riešenie, no sú aj práce, ktoré sú povolaním či poslaním. Dovolím si tvrdiť, že ja mám jednu z tých prác, ktoré musíte milovať, aby ste ich mohli robiť dobre. Pracujem totiž v školstve 😉

Keď som bola mladšia, dušovala som sa, že ja v školstve nikdy neskončím. Obaja moji rodičia totiž pracujú ako učitelia a mne to tak trochu liezlo na nervy, aj strednú školu som si vybrala úplne z iného konca a potom to prišlo. Čo by som to ja vlastne chcela robiť? Okrem čítania som nevedela prísť na nič iné, ako na prácu s deťmi. A tak putovala prihláška na pedagogickú VŠ a neskôr žiadosti do rôznych škôl. A pošťastilo sa mi. Dnes som zamestnaná ako vychovávateľka a musím povedať, že toto som si fakt nepredstavovala :) .

Viem, že na učiteľov a pedagogických zamestnancov kolujú rôzne názory. Jedni tvrdia, že sú to nenažratí lenivci, čo stále len štrajkujú a nie sú spokojní s tým, čo majú. Tí druhí pravdepodobne vedia, o čom to je. Práca v škole totiž vôbec nie je med lízať. Je síce pekné, že máme toľko „prázdnin“, ale úprimne, to voľno je v našom povolaní fakt dôležité. Nie, nepijeme iba kávičku a neklebetíme s kolegyňami. Od chvíle, čo vstúpim do triedy, sa musím pripraviť na to, že budem niekoľko hodín neustále v strehu, hluku a pohotovosti. Musím sa obrniť nekonečnou trpezlivosťou, pretože niektoré deti vedia naozaj potrápiť, ale na druhej strane mi to vedia krásne vynahradiť vždy, keď ma prídu objať a tvrdia mi, že ja som tá najlepšia. Ten pocit stojí za všetky nervy :) .

V mojom povolaní sa musím pripraviť na to, že budem robiť náhradnú mamu, keď je niekomu smutno, rozhodcu či sudcu, ak bolo niekomu ublížené, alebo vtedy, keď z každej strany počujem sťažnosti rôzneho druhu, od toho, ako Jurko Peťka nazval škaredým slovom, po to, že niekto niekomu naozaj ublížil. Musím sa pripraviť na rolu psychológa a vedieť riešiť aj boľačky na malej dušičke a snažiť sa rozlúštiť, prečo je toto dieťa dnes také nesvoje. Som aj poradca, kontrolórka, občas aj zlá ježibaba, keď niečo zakážem či prikážem, každý jeden deň v práci som jednou nohou vo väzení a vždy tŕpnem, čo všetko sa môže stať, modlím sa, aby bolo všetko v poriadku a ďakujem Bohu, keď sa z nejakého úrazu vykľuje len ľahká odreninka (slzy sú však väčšinou obrovské). Vždy však do práce musím prísť odosobnená od všetkých mojich problémov doma, pretože vyliať si svoju zlosť na deťoch je to najmenej. A ja sa snažím každému dieťaťu, ktoré so mnou trávi čas, dať čo najviac mojej lásky a porozumenia, aj keď je to niekedy naozaj ťažké a uvedomujem si, že som možno niekedy nespravodlivá alebo som reagovala príliš nahnevane. Ale oni mi to odpustia, lebo aj ja im odpúšťam, keď ma naschvál skúšajú, koľko toho ešte vydržím :) .

Učiteľské či vychovávateľské povolanie je naozaj poslaním. Nedá sa doňho ísť s tým, že si len idem odkrútiť svoje hodiny a idem domov. Takto to naozaj nefunguje. Akonáhle začnete pracovať s deťmi, musíte tam ísť celí: s celou svojou dušou aj srdcom. A nikdy nesmiete zabudnúť na to dieťa vo vás. Ja mám to šťastie, že som stále hravá a v niektorých veciach detská, možno práve preto je toto pre mňa to najlepšie, čo môžem vo svojom živote robiť.

Všetkým učiteľkám a vychovávateľkám držím palce a fandím im a všetkým budúcim prajem, nech tie očakávania nie sú sklamané a to nadšenie, s ktorým idú prvý deň do práce, neopadne po prvom týždni. Lebo toto je naozaj práca pre silné nervy, teplé srdcia a detské duše.

Facebook Comments
Tags from the story
,
Written By

Susinnon je knihomoľka a beznádejná romantička, ktorá žije vo svojom svete zázrakov a potom o tom píše aj na svoj blog, ktorý sa volá (ako inak) Zuzanka v krajine zázrakov.