Práca snov – aká to vlastne je?

sedmokrásky

Ahojte, SedmoKRÁSKY! Nedá mi, aby som sa s vami nepodelila o tento môj nový ,,pracovný život“, keď už sa tento týždeň venujeme téme práca :). Som totiž v siedmom mesiaci tehotenstva a už by ma pracovať ani nikto s takýmto viditeľným bruškom nevzal. A tak som sa stala žienkou domácou. (Čo ale vôbec nie je moja parketa! :)) Nevravím, že by som sa nevedela postarať o domácnosť a všetko s tým spojené… Proste mi dochádza, že už onedlho to budem ,,musieť robiť“ na plný úväzok. Takže možno neskôr vám napíšem, aké to vlastne je. A napíšem vám pravdu aj o tom, prečo sa materská nazýva ,,materskou dovolenkou“ a že čo je na tom pravdy. Myslím, že potvrdím aj to, že ten, kto vymyslel názov ,,dovolenka“, má zvláštny zmysel pre humor. Takže podľa všetkého, čo si viem zatiaľ predstaviť, bude moja práca pozostávať zo starostlivosti o bábätko, zo zvládania všetkých tých povinností (nielen radostí) s tým spojených, do toho upratovať, prať, variť a starať sa o to, aby bol spokojný aj priateľ, keď príde domov z práce. Keď si to predstavím, ani si to predstavovať nechcem, lebo neviem, koľko mi bude trvať, kým to budem brať ako samozrejmosť a kým to bude pre mňa také normálne, aké je to normálne už dávno pre nejednu z vás a nemáte potrebu o tom rozprávať.

Ale čo ja? Čo moje pocity a moja duševná pohoda? Na tú budem musieť najbližšie zabudnúť a nemyslieť len na seba. Keď so mnou lomcuje plačlivosť, zvýšená citlivosť a hysterickosť za všetko, čo sa udeje, naozaj neviem, ako by som sa upokojila. Občas ľutujem aj svojho priateľa, ktorý je so mnou najčastejšie a musí zvládať moje nálady. (Poznámka: náladová som bola aj predtým, ale teraz je to viac viditeľné – môžem sa vyhovoriť na to, že som tehotná, ale keď to bude trvať aj potom, na čo sa vyhovorím vtedy? :)) Tým, ktorí radia: choďte sa poprechádzať, zacvičte si, zapnite si relaxačnú hudbu a podobne, to možno pomáha, ale mne by možno pomohla napríklad taká cigaretka, ktorú si dať nemôžem! (Alebo respektíve nechcem, no dúfam, že chápete, čo tým myslím.) Pretože to, čo chcem ja, už asi dôležité nie je, či áno? Áno, príjemná kúpeľ so sviečkami, cvičenie, obľúbená hudba a poriadna prechádzka mi urobia dobre, ale nie je to ono… Niekedy si vravím, prečo som taká egoistická? Je to normálne alebo som čudná? No my ľudia sme už raz takí: chceme to, čo nemôžeme mať, pretože ,,zakázané chutí najviac“.

Moja doterajšia práca nebola ani z ďaleka tou vysnívanou, tou, ktorú by som si vedela dokázať predstaviť robiť celý alebo aspoň väčšiu časť života. Po skončení vysokej školy som sa rozhodla odísť do zahraničia, kde som dve sezóny pracovala ako čašníčka a chyžná. V Rakúsku som si asi tak ľahko neobnovila konverzáciu z anglického jazyka. Čiže som nezískala žiadnu prax, zabudla som používať cudzí jazyk, ktorý som sa učila, a bola som tam, kde som nechcela byť :).

Momentálne by som taaak rada pracovala… :) Aj keď v podstate sama neviem, čo by som v živote presne chcela robiť, a to mám 27 rokov… Pre niekoho nepredstaviteľné a priznávam, že aj ja som z toho poriadne zmätená. Či je dobré pracovať od svitu do mrku a tým zabudnúť na svoj osobný život, to vám povedať neviem, pretože som taký typ práce ešte nemala. No práca človeka napĺňa, ocitá sa v kontakte s inými ľuďmi a v neposlednom rade netrpí nedostatkami základných ľudských potrieb. Čiže keď človek príde o prácu, môže sa ľahko stať, že upadne do depresií a ocitá sa v bludnom kruhu… A mať prácu snov? Prácu, ktorá je zároveň koníčkom? Aká to vlastne je? Tým šťastným, ktorí robia to, čo ich naozaj baví, úprimne závidím.

Za moju krátku kariéru som zažila tie klasické ,,pracovné záležitosti“ – dobré aj horšie časy, milých aj neznesiteľných kolegov/kolegyne, osočovanie, ohováranie a rôzne druhy intríg z ich strany… Zažila som aj pocit človeka podriadeného, nad ktorým stojí šéf… Ale na druhej strane, práca šľachtí človeka, no nie? :) Po príchode na Slovensko som sa cítila tak, ako keby som sa zasekla a nevedela sa z tohto vyhrabať… Nevedela som, čo bude nasledovať…

Príchod bábätka všetko vyriešil :). Uvedomujem si, že moja nová pracovná náplň bude iná a záležitosti, ktoré budem riešiť, nebudú tie ,,klasické“, no bude to všetko niečo iné a krásne. Možno je všetko tak, ako má byť, a to, že som po vyštudovaní chcela pracovať ako učiteľka alebo prekladateľka, nie je nič pre mňa. Možno mi týmto osud chcel niečo naznačiť a ktovie, čo ma o pár rokov čaká?… Žeby naozaj práca snov? :)

 

Facebook Comments
Tags from the story
, ,
Written By

Priateľská baba, ktorá má rada spoločnosť, ale keď sa zavrie do svojej ulity, je rada sama so sebou, s dobrou knihou, poprípade dobrým filmom a užíva si pokojné chvíle.