I‘m a social worker, get over it!

hak

Som sociálna pracovníčka. Predstavujete si nepríjemnú „pani za okienkom“ alebo záchrancu sveta, ktorého práca je jeho poslaním? Omyl. Týmto článkom by som vám chcela priblížiť moju prácu, ktorej sa venujem skoro desať rokov. Som sociálna pracovníčka, som profesionál. A je to drina.

Nasledujúce riadky sú mojím vlastným pohľadom na moju profesiu, ktorá je často v spoločnosti dehonestovaná alebo opradená rúškom tajomstva. Sociálne pracovníčky/ pracovníci (aby som bola rodovo korektná) sú ľudia, ktorých zamestnaním je pomáhať, sprevádzať klienta pri riešení jeho ťažkej životnej situácie. Kúzlo sociálnej práce je pre mňa v tom, že každý deň je iný a prináša niečo nové. Rovnako aj rozsah možností našej profesie je obrovský. Ja osobne som dlho pracovala ako terénna sociálna pracovníčka s drogovo závislými klientmi, osobami pracujúcimi v sexbiznise, neskôr ako terénna pracovníčka s rodinami. Dnes pracujem v pobytovom zariadení sociálnych služieb. Pracujem s deťmi, matkami aj seniorkami. Je to skutočne pestrá škála.

Ideálny sociálny pracovník = n
Tak ako si pri zlom zdraví vyberáte dobrého doktora, ani pri životných krízach by to nemalo byť inak. Vďaka môjmu povolaniu na sebe neustále pracujem. Nielen čo sa týka vzdelávania (kurzy), praktických skúseností (vedenie rozhovoru, riešenie krízových situácií, atď), ale vyrástla som hlavne osobnostne. Moja práca ma naučila trpezlivosti, asertivite, rozhodnosti a zmiernila moju výbušnú povahu. Posledných desať rokov pracujem na tom, aby som sa priblížila k ideálnemu sociálnemu pracovníkovi. Aký by mal teda byť? Od svojho profesora z VŠ som si odniesla veľmi zásadnú vec, ktorá sa hodí na všetky povolania, ktoré pracujú s ľuďmi. Ideálny sociálny pracovník by mal byť konštantný (n). Rovnaký v prístupe ku všetkým svojim klientom. Aj keď vám klient sedí viac či menej (všetci sme len ľudia), mal by dostať rovnaký „balíček služieb“. A znamená to aj to, že ak ste práve veľmi dobre naladení (n+3) alebo ste naopak vstali zlou nohou (n-3), k svojmu klientovi by ste sa mali správať vždy n. Veď nikto z nás sa nerád baví s nahnevaným čašníkom či odutou úradníčkou. Práca s ľuďmi je proste náročná.

„Nevieš, aké to je, nechodil si v mojich topánkach“
Ja osobne nemám rada, ak niekto povie, že sociálna práca sa musí robiť srdcom. Áno iste, sociálny pracovník by mal byť empatický, rešpektujúci a tolerantný. Ale na druhej strane by mal stáť nohami na zemi. Taktiež nemám rada „záchranárske“ typy pracovníkov, ktoré sa nájdu v každej pomáhajúcej profesii. Tzv. pracovníci bez hraníc. Ja sa skôr cítim ako klientov sprievodca v ťažkej chvíli. Rešpektujem jeho názor a rozhodnutia. Môžem zjesť celú empatiu sveta, ale ku klientovi sa môžem maximálne tak priblížiť. Nikdy nebudem cítiť to, čo on naozaj prežíva. Každý sme si expertom na svoj život. Strojcami svojho šťastia. Snažím sa byť preto pre klienta oporou a vytvoriť mu bezpečný priestor na jeho rozhodovanie. Tiež nemám rada, keď by mi niekto kázal, čo je pre mňa najlepšie. („Tak, pani Mrkvičková, toto je pre Vás zlé rozhodnutie, mali by ste robiť toto a toto a budete šťastná“). Takto to naozaj nefunguje.

Z Desatora sociálneho prácovníka
Keby niečo ako Desatoro sociálneho pracovníka existovalo, určite by som na prvé priečky zaradila mlčanlivosť. Na tú ja som, ako sa povie, „pes“. Problémy ľudí sú úzko spojené s emóciami. A tie sú momentálne výhodným artiklom vo svete médií. Emócie iných nás priťahujú k televíznym obrazovkám a to sú peniaze. Strácame etiku. A preto by mal sociálny pracovník dodržiavať etické zásady. Tak ako lekári, psychológovia. Každý klient sociálnej služby má právo na ochranu. To, že s nami rieši svoj problém, znamená, že nám dôveruje. Nechce to vyhlasovať do celého sveta. Stretla som sa aj s tým, že niektorí sociálni pracovníci zverejnili fotky svojich klientov na svojom facebookovskom profile. A to už je podľa mňa extrém. Ešteže si fotky z práce nezverejňujú napr. urológovia alebo gynekológovia. Čo nespravíte pre lajky, že?

Jeden pracovný deň
Poďme trošku do praxe. Ako vyzerá môj pracovný deň? Každý je iný, ale niečo majú spoločné. Ráno prichádzam do práce na šiestu a trávim v nej dvanásť hodín. Kedže pracujem v pobytovej forme zariadenia, ako sociálny pracovník zabezpečujem, aby všetko klapalo tak, ako má. Zavčas rána si prejdem odkazy od kolegyne, skontrolujem e-maily a spíšem si, čo všetko by som dnes mala pri dobrej konštelácii hviezd stihnúť. Potom si rozdelím úlohy s kolegyňami (psychologička, pedagogička, opatrovateľka…). Sociálny pracovník pracuje väčšinou v tíme, a preto nie je priestor na individualizmus. A dobrý tím funguje hlavne na dobrej otvorenej komunikácii. Nasleduje ranná komunita s klientkami, kde sa zorganizuje celý deň, riešia sa problémy aj pozitívne veci, ktoré sa minulý deň stali. Doobeda volám úradom, lekárom, píšem správy a vybavujem klasické úradné záležitosti. Ak je trochu voľnejší deň, trávim čas s klientkami a ich deťmi pri bežných činnostiach. Aj varenie párkov pomôže pri nadväzovaní vzťahu pracovník-klient. Poobede ma čakajú poradenské rozhovory s klientkami, kde pracujeme na riešení ich situácie. A ku koncu služby kopec administratívy. To je deň ideálny. Ale nič nie je ideálne. Keď sa vyskytnú krízové situácie a konflikty, môj papierik s dennými úlohami ide automaticky bokom. Sociálny pracovník je flexibilný a vie sa rýchlo rozhodovať.

Ako nevyhorieť
Keď prídem domov z práce som poriadne vyhučaná. Tie, čo pracujete s ľuďmi, to iste poznáte. Som vyrozprávaná a hlavne vypočuvaná. Kopec informácií, ktoré som cez deň vstrebala, si ukladám v hlave ešte cestou autom. Doma potrebujem aspoň hodinu pre seba. Keď som dvanásť hodín nastavená pre iných, aspoň hodina patrí mne. Či už len tak leňoším, pozerám seriál, idem na prechádzku, čítam knihu, tento čas trávim len so sebou. Vypnem. Aby som mohla fungovať ďalšie dni, musím zavrieť dvere. To je asi najťažšie na mojej práci. A tiež nebrať si problémy svojich klientov takpovediac domov. Túto vec som sa musela veru dlho učiť. Napriek tomu sa mi stáva, že ma niečo dostane a dvere sa zatvárajú ťažko. Aj sociálni pracovníci sú len ľudia. V takýchto prípadoch je najlepšia supervízia, ale to už je ďalšia téma. Sociálna práca je drina. Napriek tomu ma baví a robím svoju prácu s láskou. Najviac ma baví ľudskosť ľudí, s ktorými pracujem, a tým myslím mojich klientov. Tak ako k ľuďom patrí hnev a smútok, patrí k nim aj humor. A toho mám vo svojej práci tiež dosť.

Milé SedmoKRÁSKY, ak poznáte vo svojom okolí sociálneho pracovníka a momentálne nekomunikuje, buďte k nemu prosím chápavé. Možno práve zatvára dvere za problémami svojich klientov.

Facebook Comments
Written By

Little Marmot chodí po svete s otvorenými, zvedavými očami. Miluje každodenné drobnosti. Najviac ju pobavia životné absurdity a humor anglických komediálnych seriálov. Relaxuje s knihou, štetcom, varechou alebo motyčkou v ruke.