Spomienky na budúcnosť

421196d5a0374fffd081c10fdb71f4b7

Asi každý z nás uzná, že najväčším osudovým stretnutím, ktoré zasiahlo do nášho života, bolo stretnutie našej mamy s otcom (mohlo to byť aj stretnutie nášho otca s mamou, no na poradí v tomto prípade nezáleží). Toto stretnutie veľmi významne zasiahlo aj ich životy, no hlavne (a to je pre nás alfou-omegou), umožnilo vzniknutie nás samých.

when-i-was-born-i-was-so-mad-at-my-parents-i-didnt-talk-to-them-for-two-years

Okrem takéhoto osudového „big-bang“ momentu zažívame v živote aj iné, menej prevratné chvíle, ktoré sú ale aj tak pre nás samých dosť nečakané a menia smer našich životov zo sekundy na sekundu. Ale bol to naozaj osud alebo len čistá ná(e)hoda? V tomto prípade by sme sa však mali pozrieť na zub samotnému osudu. Naozaj vieme, čo je osud? A čo keď osud nie je tým osudom, ktorý poznáme? A poznáme všetci ten istý osud? Nuž, veľa otázok, na ktoré by sa dala nájsť kopa odpovedí.

Podľa definície je osud určitou vyššou silou, ktorá riadi všetko okolo nás s nejakým cieľom, a preto všetko, čo sa deje (aj čo sa stane), je predom určené. Presne tak, ako hlavná myšlienka filmu „Nezvratný osud“: pred tým, čo sa má stať, nikto neutečie, pretože to, čo sa má stať, sa aj stane. To si myslím veru aj ja, veď by bolo divné, keby sa to, čo sa má stať, nestalo, lebo potom by sa to asi nemalo stať. Dôležitým bodom k poznamenaniu však je, že to, čo sa v budúcnosti stane, nie je známe v prítomnosti, pretože stať sa môže hocičo, a preto určite nič nemôže byť priamočiaro predurčené. Je to len možné s rôznou mierou pravdepodobnosti. Podľa mňa je osud neriadená strela, zhluk náhodných situácií a momentov, ktoré v priebehu času nastávajú za pomoci interakcie objektov v priestore. Ach jo, už tu máme moment, čas a priestor, objekty a interakcie, o chvíľu na vás môžem vybaliť nejaké komplikované rovnice a vy rovno môžete so znechutením zavrieť tento článok. No to by sa vám tak páčilo!

breaking-bad

V krátkosti, podľa môjho názoru sa všetko deje za pomoci jednoduchého zákona „akcie-reakcie“a nič nám nie je vopred predurčené. Jeden náhodný čin vyvolá ďalšiu náhodnú akciu, ktorá vedie k ďalšej náhodnej reakcii, a tak ďalej. Je však jasné, že ak je niečo náhodné, nevieme na 100 % povedať, ako a čo presne sa stane. Takže na osud sa nevieme pozerať z prítomnosti do budúcnosti, ale len z prítomnosti do minulosti. Čiže osud vidíme, až keď sa niečo stane. A preto podľa mňa osud nie je junáčisko „Vidím budúcnosť“, ale starý ujko „Poviem vám, ako sa to stalo“.

Čo však je mi stále záhadou, je pocit, ktorý pri určitej osobe, alebo v istom momente, dokážeme pocítiť. Akoby sa pred nami odrazu zjavil junáčisko „Vidím budúcnosť“ s jasným odkazom. A neskôr sa dokonca ukáže, že to vôbec nebol iba pocit! Stáva sa to napríklad, keď príde nejaká komplikovaná situácia a človek sa zrazu ocitá na rázcestí. Vtedy sa treba rozhodnúť, ktorým smerom sa vydať. Hlava plná neistých myšlienok s kopou otázok na čele s „Čo bude pre mňa najlepšie?“. A odrazu „osvietenie“, tajný hlas v našom vnútri k nám prehovorí s maximálnou istotou: „Toto bude pre teba správna voľba!“ A človek vtedy vie, na 100 percent, že je to pravda a že to tak určite bude. Ani vám nemusím hovoriť, ako to celé dopadne. Samozrejme, presne tak, ako nám tajný hlas navrával. Alebo ma udivuje situácia, kedy sa s nejakou osobou stretnete po prvýkrát, úplne náhodou! No ihneď pocítite, že danú osobu poznáte a je vám veľmi blízka. Akoby ste už spolu toho toľko zažili, no nikdy predtým ste sa nestretli! Cítite, že ste si spomenuli, nie na to, čo bolo, ale na to, čo bude! Odrazu mizne čas a priestor, ste tam iba vy dvaja – ako dve večné duše, ktoré sa ani nikdy neodlúčili, a zozadu k vám pristupuje strýco Osud, chytá vás za plece a s miernym úškrnom na perách vám šepká do uška: „Stále myslíš, že som len náhoda?“. V tú chvíľu viete, že to presne takto malo byť a bola to posledná časť skladačky, ktorá chýbala k vašej úplnosti. Ale toto sa odohrá vo vašej hlave v priebehu jednej sekundy, po ktorej skončení opäť stojíte pred neznámou osobou a zahajujete zoznamovanie. Odkiaľ sa berie ten „nadpozemský“ pocit uvedomenia, tieto „spomienky na budúcnosť“ a tá istota, že TO nebola vôbec žiadna náhoda?!

Takéto niečo zažije človek v živote výnimočne, raz, dvakrát za život a dosť často vôbec. Mne osobne sa to už stalo, to s rázcestím už niekoľkokrát, to so „spomienkami na budúcnosť“ iba raz (a už som za tú osobu aj šťastne vydatá J).

„Spomienky na budúcnosť“ boli veľmi pekne vyobrazené vo filme „Prvý kontakt“ (Arrival), a zahrnuli doň niekoľko riadnych osudových stretnutí.

Keď tieto myšlienky napadli už viacerých ľudí, nielen mňa, možno sa v budúcnosti príde na to, že čas neplynie iba rovno, ale že je ohybný ako guma, a že nás neovplyvňuje iba minulosť, ale taktiež budúcnosť. A dokáže sa, že niečo ako osud naozaj existuje. A možnoto bude všetko len jedna veľká zhoda náhod (= osud).

pics via, via and via

Facebook Comments
Tags from the story
,
Written By

Som človek s chuťou žiť a spoznávať všetko, čo život ponúka. Milujem spoločnosť, ale aj chvíľky sama so sebou. Najradšej som v prírode, a medzi moje najobľúbenejšie veci, ktoré kreslím a maľujem a pozorujem patria stromy, kvety a obloha. Najviac ma vie nadopovať energiou, ak dakoho namotivujem k nejakému pozitívnemu činu. Neviem sa nasýtiť dobrodružstva a nových príležitostí. Ale som len snílek, zacyklený v kolobehu moderného konzumného života tráviaci minimálne 8 hodín denne pred počítačom. Ale nikto mi nemôže zakázať...zakázať mi snívať. A seeen sa mi v náááádej meníííí. ;)