Včera sa nám podarilo opäť po nejakej dobe zavítať do kina. Vybrali sme si ho na základe odporúčania mojej mamy, ktorá tento film videla dva dni pred nami. Trošku ma zarazila špecifikácia filmu s prívlastkom thriller/horor, no nad tým mama len hodila rukou s komentárom „nuž ale aký že to horor?!“. Moje obavy však boli oprávnené, a poviem vám, pre mňa to veru horor bol. Niekto, napríklad moja mama, by sa na mne iba zasmiali, no mňa ten film týral zaživa. Každopádne musím uznať, že to bol veľmi bravúrne spracovaný kúsok, možno aj jeden z najlepším filmov, ktoré som videla. A to hlavne kvôli tomu, aké emócie vo mne vyvolal. Môžu sa strčiť všetky 3D, 4DX a inak rozmerné filmy. Ja som duševne cítila, akoby som to celé prežila na vlastnej koži!
Ale písať nechcem o filme, no o chorobe, ktorá bola jeho hlavným pilierom. Pre zasvätenie do deja však uvediem aspoň stručný opis filmu. Jedného pekného slnečného dňa unesie tri dievčence (pubertiačky) chlap, ktorý ich zavrie v nie príliš útulnej izbietke na neznámom mieste, a začne ich balamutiť rozprávkou o hnusnej beštii, ktorá si na nich príde čoskoro pochutiť. Celkom milý a úsmevný scenár B-čkovéhohorroru. Problém však je, že daná osoba trpí vzácnou chorobou / duševnou poruchou, na základe ktorej sa v jeho vnútri nachádza dovedna až 23 rôznych identít (ako napr. malý 9-ročný Hedwig, prehnane čistotný Dennis s čiernymi myšlienkami, preafektovaný módny návrhár Barry, či odporná a krutá teta Patrícia, a niekde v hĺbke o sebe už nevediaci Kevin). Človek nikdy nevie, ktorá z jeho identít bude ďalšia na rade, a na základe indícií podprahovej psycho hudby sa pomaly začína divák obávať najhoršieho. Že s míňajúcimi sa minútami filmu sa prikmotrí 24. identita – beštia.Split – Rozpoltený sa veru dostane pod kožu! Už počas vychádzania z kinosály, o(c)hromená tým, čoho som práve bola svedkom, som si dala vyhľadať nejaké bližšie informácie o danej chorobe. Dozvedela som sa o ľuďoch, ktorí mali to (ne)šťastie a delia sa o svoje telo s niekoľkými odlišnými identitami. Bohužiaľ, z filmu nadšení nie sú a oprávnene sa obávajú, že ich ľudia začnú odsudzovať ešte viac ako doteraz.
Preto by som rada objasnila, ako to s tou celou poruchou v skutočnosti je.
DID (Dissociative identity disorder, po slovensky Disociatívna porucha identity) je jedna brutálna haluz, ktorá však vôbec nie je haluzná pre jedinca postihnutého touto poruchou. No pre nás ľudí, ktorí sme o tejto chorobe doteraz nepočuli znie priam neuveriteľne. V jednom momente (po nejakom silnom stresovom momente – väčšinou ide o sexuálne zneužívanie či týranie detstve) sa v mozgu stane niečo neobyčajné a s cieľom ochrániť daného jedinca sa odrazu v jednom tele stretnú dve či viacej osobností (mozog rozfragmentuje osobnosť na viacero identít). Identity sa od seba môžu líšiť vlastnosťami, zvykmi, či spôsobom života. No dokonca aj fyzickými vlastnosťami. Takže jedna osoba môže byť mierumilovný ochranca prírody a druhá agresívny pouličný rebel, jedna môže byť fit ľavák a ďalšia pravák chorý na nejakú chorobu. Premena z jednej osobnosti na druhú (preberanie kontroly, tzv. switching) môže byť náhla (v momente), ale aj pomalá (počas niekoľkých hodín). Pri tej najrýchlejšej sa v krátkom čase môžu striedať jednotlivé identity a pre človeka v ich prítomnosti to býva dosť mätúce. A nielen pre neho, ale aj pre jednotlivé alter-egá, pre ktoré to môže byť až nebezpečné. Nuž, v jednom tele žije naraz niekoľko osôb s rôznymi životmi, odlišnými zážitkami, spomienkami a schopnosťami – vytvárajú dovedna tzv. systém. Každé alter-egovzniká s cieľom ochrániť celý systém v určitej situácii. Preberanie kontroly medzi jednotlivými Ja môže byť na základe dohody, z donútenia, alebo výmena nastáva ako reakcia na určitú vzniknutú situáciu v ich okolí. Vo väčšine prípadov býva aktívna iba jedna identita a všetky ostatné majú „okno“, no ako niektorí spomínajú, občas sa spomienky prelínajú a je ťažké usúdiť kto je kto.
Pre malé vcítenie sa do osoby majúcej tieto ťažkosti prikladám krátky komentár od Melissy W:
„Doslova som strácala čas – čo je jedným zo symptómov, o ktorom si dosť často prečítate v spojitosti s touto diagnózou. Ale mám aj ďalšie, ako napríklad čítanie listov, ktoré napísalo moje druhé Ja ľuďom v mojom okolí, no ja im nerozumiem a ani si nepamätám, že by som ich písala. Stále mi niekto hovorí o rozhovore, ktorý sme spolu viedli, no ja o tom nič neviem. Teda lepšie by bolo povedať, že si na ne skoro spomínam, pretože mi prídu povedomé, akoby som ich už niekde počula, no dávnejšie, aspoň pred rokom. Darilo sa mi predstierať, že viem, o čom ostatní točia. Naučila som sa spracovávať informácie od druhých ľudí tak, aby si mysleli, že viem, o čom sa rozprávame. A ak som sa náhodou netrafila, zvaľovala som to na to, že som trochu strelená a predsa blondýna.“
DID sa skúmala už niekoľkokrát a na základe týchto štúdií sa zistilo, že sa vyskytla v Indii, Holandsku, Číne, UK, Belgicku, Rusku, Nórsku, Izraeli, Nemecku, Kanade, Južnej Afrike, Austrálii, PuerteRicu a Japonsku. Posledná štúdia, ktorá sa zameriava na zistenie efektivity liečby nabrala skoro 300 terapeutov, z toho jedného zo Slovenska! 
Predpokladá sa, že DID sa vyskytuje častejšie v rozvojových, než v rozvinutých západných krajinách. Aj keď evidencia nie je ihneď evidentná, počas štúdií sa zistilo, že v rozvojových krajinách sa len neadekvátne priraďujú známky tejto poruchy k posadnutosti či paranormálnym javom. Samozrejme, vo všeobecnosti záleží od každej kultúry a spoločenstva ľudí, ako si po svojom vysvetľuje dané symptómy.
Nicholas je z rozvinutej západnej kultúry a má troch „bratov“, ktorí prichádzajú „k životu“ pri rôznych stresových momentoch a dokonca sa navzájom dokážu aj rozprávať. O tom rozpráva aj v nasledujúcom videu. No hlavné posolstvo od Nicholasa je, že ľudia s touto diagnózou nie sú žiadni psychopati a potrebujú len porozumenie a jemné zaobchádzanie.
Nuž a našla som aj nasledujúcu krátku reportáž s vyobrazením celého sýstemuChristinePatillo, ktorá žije so svojim „Gangom“ (ako nazýva svoj systém) už niekoľko desiatok rokov, a dokonca o svojom živote napísala aj knihu. Jej milujúci manžel je pre ňu obrovskou podporou, ktorú by potreboval každý, kto s touto poruchou žije.
Musím sa priznať, že pre mňa, ako veľkého obdivovateľa ľudského mozgu, je táto duševná porucha priam zázrakom, no zároveň aj prekliatím. Je uchvacujúce ako sa v jednom človeku vie stretnúť toľko osobností, a že to dokáže svojím preprogramovaním uskutočniť sám náš ľudský mozog s cieľom ochrániť nás pred nebezpečím. No na druhej strane musí byť veľmi frustrujúci pocit sa odrazu niekde prebrať, nevedieť, čo sa stalo, no tušiť, že opäť zaúradovalo naše zlé Ja.
Na záver ešte prikladám poznámku od nemenovaného pána s DID:
„Mám v sebe jedno detské alter ego, ktoré má veľmi dobrý zmysel pre humor. Jeho úlohou je pomôcť mi zažívať radosť a dvíhať mi náladu. Často komentuje veci, ktoré vidím alebo počujem tým, že mi vkladá do hlavy smiešne obrázky k danej situácii, ktoré ma rozosmejú. Takýto kontakt s mojimi alter egami je fajn, aj napriek tomu, že občas presakujú na povrch a nútia ma zažívať bolestivé veci ako ťažké a nepríjemné spomienky či pocity, a aj napriek tomu, že niektorí z nich myslia a cítia spôsobom, ktorý je v rozpore s mojím morálnym nastavením, dosť ťažko sa to akceptuje, no dá sa s tým žiť. Čo však vidím ako jednu z najťažších vecí, sú momenty, kedy som konfrontovaný s dôkazmi o tom, že prevzali kontrolu a spravili určité veci, o ktorých nemám ani poňatia. Je to ponižujúce a strašidelné zároveň, pretože je to priamy dôkaz pre mňa samého, že sú skutoční a odo mňa nezávislí.“
Čo však by mal mať na pamäti každý človek (a to je aj posolstvo tohto článku): títo ľudia nie sú žiadne monštrá ani psychopati. Ich mozog si vyvinul spôsob, akým sa brániť veľmi svojským spôsobom, na ktorý ešte nie sme navyknutí. A čo ak je to celé v skutočnosti schopnosť a nie porucha? Kto vie, kam sa bude vedieť dostať človek, ktorý sa naučí so svojim systémom efektívne narábať a svoju „poruchu“ zvládať? Tu by som však nezachádzala ďalej. Žijeme tu spoločne, a preto si myslím, že by to chcelo miesto odsudzovania zmeniť prístup na pomoc. Nemusí to byť aktívna pomoc, ale aspoň akceptácia a porozumenie. Pretože to je tým najsilnejším liekom na túto „poruchu“ (ako sme mohli vidieť na príklade pani Patillovej a jej manžela).
pic VIA
