Je to také jednoduché…(?)

jednoduché

Pre tých, ktorí považujú šťastné spolunažívanie vo vzťahu za mýtus…

Všetko sa dá, keď sa chce. Kde je vôľa, tam je cesta. Áno, je to také jednoduché, len ľudia sú jak ufónci… Presne takýto dojem mám občas z ľudí spárovaných „vyššou mocou“, „nižším“ pudom, horiacou túžbou, plápolajúcim srdcom, zapálenými lýtkami… Toľko metafor na lásku, osud či už hocakú fiktívnu postavu, ktorá dvoch spojí, aby si spríjemňovali život rôznymi pozornosťami, milými slovíčkami, spoločnými zážitkami, nežnosťami, posteľovými hrátkami atď. No keď táto úvodná ružovo-červená kulisa spadne, na javisku zrazu zostanú stáť len dvaja obyčajní ufónci. Možno nemajú zelené telo, veľké temné oči a nejaké prapodivné schopnosti, ale často nemajú ani rozum. Nie nadarmo sa hovorí, že medziľudské vzťahy sú komplikované. Áno, sú, ale len preto, lebo si ich ľudia komplikujú sami. A často ešte k tomu aj úplne zbytočne.

To, že na začiatku je všetko ideálne a krásne, samé smiechy, samé zdrobneniny a nezmyselné odvodenia ešte nezmyselnejších slov, mierne hlúpy výraz tváre, presladené vyznania, pípajúce správy, ignorácia sveta mimo postele…, je každému úplne jasné. Tak to proste je (a kto takýto začiatok nemá, tam niečo už na začiatku zrejme nehrá). Ale skutočný vzťah začína až po tomto. Keď sa miesto rozprávania o tom, ako ste v práci na seba vzájomne mysleli a chýbali si tých 8 (nedajčert 9!) hodín, začnete baviť o tom, kto bol koľkokrát „na veľkej“, keď si spolu neprerušovane (konečne) pozriete celý film, keď začnete pred partnerom chodiť s maskou na ksichte, nezakrytými vyrážkami, keď miesto krásne voňavých vlasov, ku ktorým váš drahý môže v noci tajne čuchať, idete spať s olejovou kúrou zabalenou vo fólii a uteráku a miesto aromalampy sa o aromaterapiu stará vaša polovička a ešte pritom nadvihne paplón (hh, toto je skrátka aj napriek iným vnemom vtipné, a keď vám to ešte príde aj zlaté, môže to značiť len dve veci: 1. buď máte nejaký druh divnej úchylky, alebo 2. je to skrátka láska! Ja si vyberám druhú možnosť )

Vo vzťahu dvom veselo je, kým sa im niečo neharmonické neudeje. Dovtedy sa aj ľahšie komunikuje, aj dohaduje, aj spí, aj sústredí. A keď sa čosi zlé (záleží od uhla pohľadu) udeje, potom už je aj komár veľký ako somár. Alebo možno ani nie je, ale bez správnej komunikácie sa to ten druhý nikdy nedozvie. Zdôrazňujem slovo „správnej“, lebo komunikovať sa dá všelijako. Často aj nadávkami. No tie nič nevyriešia, ba dokonca len zhoršia. A tak sa môže rýchlo stať, že z komára-somára bude zrazu veľryba. Len kvôli tomu, že niekto nezložil záchodovú dosku alebo si po sebe neumyl riad. No ale ako sa dá prekonať prvotný moment prekvapenia z blížiacej sa (nezmyselnej) hádky a následný hnev/odutie sa/urazenie sa/uzavretie do seba, aby sme boli schopní spolu začať efektívne komunikovať? Kľúčom je žiadnu z týchto vecí skrátka nerobiť, lebo inak nebudeme môcť spolu hovoriť. Také ľahké!

Klasický scenár: každý začne kopať sám za seba, na striedačku sa obhajuje a potom útočí, no stále si ide to svoje (tento stav nejakú chvíľu trvá). No ak sa nechcete dostať až k takým zbytočným disciplínam, ako je rozbíjanie domácich spotrebičov, nadávkam, výbuchom, výlevom a iným negatívnym prejavom, ktoré nikdy nikomu nepomohli, môžete prvotné emócie skúsiť potlačiť obyčajným nádychom-výdychom (ideálne v opakovaných sériách, ale nie s výrazom nasratého býka pripraveného rozdupať toreadora, ktorý ho vydráždil). Účinné je aj na chvíľu sa vzdialiť z dohľadu toho druhého (nezabudnite ho upovedomiť, že sa chystáte vzdialiť, inak môže nastať ďalšie nedorozumenie), napr. do druhej izby alebo na čerstvý vzduch, kde by ste si mohli premyslieť, čo sa stalo a ako to idete rozumne vydiskutovať. Predsa len sme ľudia rozumní a aj spoločenskí, takže nám logicky ide všetkým len o to, si pobyt na tomto svete vzájomne spríjemňovať, nie kaziť hlúposťami a dlhotrvajúcimi hádkami.

Ženy často v prvotnej chvíli aplikujú plač – keďže sú emotívnejšie založené a veci viacej vnútorne prežívajú, je to spôsob, akým môžu vypustiť náhly príval negatívnej energie a navzájom bijúcich sa pocitov. Nie všetky slzy sú zlé a nie všetky slzy predstavujú citové vydieranie… Ženy dokážu reagovať aj takým tichom. Akurát zo „zlého“ ticha často vznikne dusno, v ktorom nechce existovať nikto. Na druhej strane existuje však aj „dobré ticho“, kedy človek nechce veci v návale zlosti len zhoršiť a povedať čosi, čo ho bude neskôr mrzieť. Dôležité však je vedieť tieto dva typy od seba rozoznať, prípadne (a to najlepšie) povedať partnerovi priamo, čo sa deje, napr.: „Nechaj ma chvíľku tak (prosím).“ / „Tak toto som nečakal/-a, zaskočilo/dotklo sa ma to, daj mi chvíľku a potom sa o tom porozprávame.“ Zas a znova – komunikácia! Nikto tomu druhému totiž nedokáže čítať myšlienky a občas aj dobrý úmysel v zmysle „vyššieho dobra“ môže bez vhodného vysvetlenia vypáliť úplne opačne. A len sa to nabaľuje…

Podľa mňa je lepšie si hneď z úvodu radšej dať malú pauzu na opadnutie prvotných emócií, ktoré často nemusia byť správne a už vôbec nie primerané. V mnohých prípadoch je totiž márne snažiť sa konflikt vyriešiť hneď za horúca, pretože je zahájená fáza „nechápem ani trochu, čo hovoríš a kam tým mieriš, ale idem sa brániť“ – násilné riešenie v tejto fáze často veci ešte náfúkne, skomplikuje. Pauzou/nádychom-výdychom/chvíľkovým vzdialením sa/pokojným vyjadrením svojich pocitov/„dobrým“ tichom sa môžeme vyvarovať zbytočným scénam, zbrklým rozhodnutiam, nezmyselným argumentom, neuváženým konaniam a spontánnym výrokom. Však to poznáte, keď si potom uvedomíte také to „Sakra, čo to tu vlastne riešime?! Ďalšiu blbosť…“. Potom k vám zas prehovorí srdce, ktoré urazené ego/hrdosť a premúdrelý mozog utlačí do úzadia a pripomenie vám, že toto je predsa ten človek, ktorý vás miluje a je vám s ním dobre. Na! A je po hádke. Pusinky, objatia, udobrovací sex…

Ako teda hádku vyriešiť čo najefektívnejšie? Základom je, aby obaja chceli veci napraviť! Tiež si myslím, že sa treba zamerať na to, čo je skutočne podstatné. A tým nemyslím to „podstatné“ v rámci hádky, že ten neurobil hento, ona spravila tamto zle, ten povedal hento a myslel tamto a len hľadať chyby toho druhého – toto sú hlúposti, ktorými zabíjame čas a často aj vzťah. Ide o to podstatné v rámci vzťahu. To, čo ten druhý robí dobre, ako sa snaží, ako mu na nás záleží, čo všetko dokáže a chce sám pre nás spraviť, a vo finále to, čo skutočne cíti jeden voči druhému. Keď sa zameriate na tie dobré veci/vlastnosti toho druhého a lásku, lebo verte, že tá je kľúčom k všetkému a tiež dáva nádej, keď ju v istej chvíli/situácii už nemusíte vidieť.

Výmeny názorov, nezhody, hádky sú súčasťou aj toho najideálnejšieho vzťahu. Teda, už som počula aj to, že „my sme sa ešte nikdy nepohádali“. No môžu sa takýto dvaja ľudia potom vzájomne naozaj poznať tak, ako si myslia? Pri hádke totiž každý nasadí inú (zvyčajne celkom škaredú) tvár. Je teda dobré vedieť, že nás všeobecne vo vzťahu a na tom druhom už len máločo dokáže zaskočiť a že dokážeme aspoň približne primerane reagovať na rôzne situácie či spoločne zvládať aj tie „škaredé veci“, ktoré vzťah prináša.

Neberte to tak, že som expert na krízy a riešenie problémov. To ani náhodou, ale čo-to som už zažila a vždy ma to vracia k určitým záverom, ktoré mi v ťažkých situáciách pomáhajú (moje závery vychádzajú z predpokladu, že sa dvaja naozaj ľúbia a záleží im na sebe):

  1. Vzťah tvoria vždy dvaja, takže ak sa niečo udeje, podiel viny sa vždy delí dvomi. Nie je fér nechať toho druhého na všetko samotného.
  2. „90 %“ hádok je skutočne založených na hlúpostiach, takže čím skôr si toto dokážeme uvedomiť, tým skôr dokážeme vzniknutý konflikt vykomunikovať a vyriešiť racionálne.
  3. Tak ako ja, aj ten druhý sa trápi, keď sa nerozprávame/odúvame/neriešime problémy či pred nimi utekáme a zverujeme sa radšej iným ako svojmu partnerovi.
  4. Platí, že rozhovory nabité emóciami netreba uponáhľať ani hrotiť. Je lepšie chvíľu „vychladnúť“ a prísť s rozumnými argumentmi, počúvať toho druhého, snažiť sa ho pochopiť, nie odsudzovať za jeho názory.
  5. Vždy existuje nejaké riešenie, vždy sa dá dospieť k nejakým kompromisom. Ale bez komunikácie a nedostatku porozumenia to ide veľmi ťažko.
  6. Ak niečo chceme/ak nám niečo vadí, povedzme to narovinu. Každý sme iný a je normálne, že sa nie vždy zhodneme, že nie všetci robia veci rovnako a že každému hneď všetko nedôjde. Svoj odlišný názor/postoj alebo nejakú požiadavku však musíme dať najavo pokojne, pričom treba dbať na výber vhodných slov, aby nedošlo k nedorozumeniu. Základom je používanie zdvorilostných slovíčok!!!
  7. Keď hádka dosiahne svoj koniec, nemali by sme sa k nej viac vracať. Preto je dôležité ju úplne uzavrieť k spokojnosti oboch strán. Inak nás bude niekde vnútri stále kváriť a pri najbližšej príležitosti sa vytiahne znova pri inej hádke, čím sa všetko znásobí.
  8. Je zbytočné vyvolávať konflikty len preto, lebo sa sami necítime v pohode, prenášaním svojej zlej nálady na toho druhého. Rovnako je úplne zbytočné vyvolávať hádky či tichú domácnosť, keď nie je „po mojom“.
  9. Hádka má význam, keď sa z nej dokážeme niečo naučiť, keď nás posunie vo vzťahu ďalej a dokáže nás posilniť ako pár – nie vzájomne oddialiť.
  10. Nič nie je také hrozné, ako sa to na začiatku javí, a keď si vy už v hlave pomaly predstavujete akýsi koniec a katastrofické scenáre, srdce vám ukáže tú správnu cestu.

Na záver: Šťastný vzťah dvoch ľudí, ktorí túžia stráviť spolu život až do konca, je výsledkom ich spoločnej neustálej snahy. Ľudia dokážu byť spolu šťastní, aj keď sa pohádajú, aj keď im chvíľu čosi neklape podľa predstáv. Verte, že po potlačení svojho ega a emócií sa na základe komunikácie dá vyriešiť všetko. Záleží len na vás, čomu budete vo vzťahu a vzájomných konfliktoch prikladať väčšiu váhu – tomu dobrému, alebo tomu zlému? Ak túžite po šťastnom vzťahu, ale zároveň budete myslieť na to, čo všetko je zle, čo ako nemá byť, čo sa nemá všetko diať, bránite si tým šťastiu sami. Dajte pozor na to, na čo a ako myslíte. Lebo myšlienky utvárajú realitu…

pic VIA

Facebook Comments
Tags from the story
, ,
Written By

Nezvyčajne tvrdohlavá ženská s nezameniteľným úsmevom. Vo voľnom čase, ktorého sa snaží vytvoriť si dostatok, sa venuje zelenej strave, vypeká metále, fláka sa po koncertoch alebo sa zašíva v knihách.