Asi nie je tajomstvom, že tu na sedmoKRÁSKACH aspoň z časti žijeme hudbou a naším najobľúbenejším druhom je tá hudba, ktorá má výpovednú hodnotu a núti nás rozmýšľať. Hovorím o hudbe, ktorá na prvé počutie znie príjemne, nenápadne, možno popovo a chytľavo, a až neskôr si pri jej počúvaní uvedomíte, koľko má vrstiev a do akej hĺbky ide. Presne takýto je album Seat at the Table od Solange.
Komu meno solange nič nehovorí je asi najjednoduchšie povedať, že sa jedná o mladšiu sestru Beyoncé. A aj keď Beyoncé milujeme, bolo by nefér Solange takto onálepkovať. Mladšia Knowlesovie slečna je totiž umelkyňa, ktorá má síce spoločné črty so svojou slávnou sestrou, jej hudba ide však značne iným smerom, aspoň čo sa zvuku týka.
Jej spomínaný posledný album Seat at the Table jej získal kritické uznanie aj ocenie Grammy a to zaslúžene. Tak si naň poďme spolu posvietiť, lebo toto nie je určite priemerný album.
Celková atmosféra je snová, príjemná, a Solange mi svojím prejavom veľmi pripomína Janet Jackson v najlepších rokoch. Kľudnou atmosférou sa však netreba dať zmiasť. Kvalitné R&B, krásne harmónie a unikátny prejav tvoria médium pre silnú správu celého albumu, ktorý sa vyrovnáva s černošskou situáciou, prelína minulosť tejto problematiky so súčasnou situáciou v Spojených štátoch a pozerá sa aj do budúcnosti.
Solange jasne a priamočiaro hovorí, že bez ohľadu na farbu pleti (alebo možno práve kvôli nej) majú aj americkí Afroameričania práva na miesto pri pomyselnom stole americkej spoločnosti. Solange sama tento album nazvala “projekt o identite, posilnení, nezávislosti, zármutku a uzdravení”. Sama aktivistka od útleho veku podporuje snahy hnutia BlackLives Matter a často nahlas vyjadruje svoje názory na verejnosti.
Za vznikom jej posledného albumu bola potreba navrátiť sa ku koreňom a zistiť čo najviac o svojich predkoch a ich životoch. Presťahovala sa preto na tri mesiace do Lousiany, odkiaľ jej rodina pochádza, a ako sama priznala, tento zážitok nebol vôbec ľahký, ale bolo to niečo, čo urobiť musela. A vyrovnanie sa s vlastnou identitou, rovnako ako aj identitou svojej komunity z jej textov priam srší. Ak by sme si odmysleli jemný prejav a R&B harmónie, tento album je naozaj plný hnevu, ale aj vytrvalosti a nespokojnosti so systémom, a v inom aranžmáne by to mohol byť výborný punkový album, za ktorý by sa nehanbila ani Patti.
Akoby nestačilo, že samotné pesničky majú obrovskú výpovednú hodnotu, Seat at the Table je popretkávaný výpoveďami ľudí v Solangeinom živote, ktorí hovoria o svojom černošskom živote v rasistickom svete. Možno niekoho prekvapí, že to nie sú výpovede plné nenávisti. Srší z nich trochu akceptovania, spravodlivého rozhorčenia, ale hlavne neuveriteľne veľa odhodlania prekonať všetky prekážky, ktoré sú im do cesty kladené, a dosiahnuť čo najviac.
Či už sa rozhodnete počúvať tento album prvoplánovo ako veľmi príjemnú R&B záležitosť, alebo sa zamyslíte nad tým, čo vám hovorí, veľmi vám odporúčam aspoň jedno vypočutie celého albumu (vypočuť si ho môžete TU). Za zmienku určite stoja aj klipy k singlom, ktoré sú záležitosťou samou o sebe a nesú v sebe toľko poetiky, že by sa o nich dala napísať samostatná séria článkov. Ak chcete Solange vidieť naživo, budete mať príležitosť tento rok na Pohode, kde je jedným z headlinerov. Neviem ako vy, ale ja pri jej stole vždy s radosťou prijmem miesto.
pic VIA
