Nedávno na výlete v Berlíne sme si s Temple Drake a Little Marmot po dlhom rozhovore museli priznať, že žijeme v (pseudo)intelektuálnej bubline. V názorovej bubline, samozrejme, žije väčšina z nás. Či si to uvedomujeme, alebo nie, stretávame sa s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi, vďaka filtrom máme v newsfeede len správy z médií, ktoré nám vyhovujú, a kým sa nezačneme rozprávať s ľuďmi, ani nevieme, ako hlboko sme. Pred pár mesiacmi by som vám povedala, že extrémisticky, pro-rusky, neliberálne zmýšľajúcich ľudí vo svojom okolí nemám. Ako vravím, bublina. Potom som však dostala pomyselnú facku v podobe rozhovoru s mne veľmi blízkou osobou, ako inak o politike. Predtým, milé sedmoKRÁSKY, ako začnete prevracať oči, naše politické názory odrážajú naše životné postoje a to, aký človek vlastne sme. V spomínanom rozhovore vlastne neprebehla debata, skôr rozčúlená výmena názorov, ktorá bola ukončená označením globálneho otepľovania za vtip a podvod a najhoršou urážkou na moju osobu, akú som kedy počula.
Keby tento rozhovor prebehol s ktoroukoľvek inou osobou, asi by som sa otriasla a išla ďalej. Ale fakt, že to bola osoba mne veľmi blízka mi únik z reality neumožnil. Tiež ma prekvapilo, že „moje fakty“ padali na extrémne neúrodnú pôdu, ich nepriestrelná logika ostávala nepovšimnutá a naspäť na mňa cerili zuby všetky možné konšpiračné teórie sveta.
Po tomto rozhovore bublina praskla. Veľmi rýchlo a kruto. Začala som sa viac rozprávať s ľuďmi a zistila som, že to nebola anomália. Dovtedy som si myslela, že takýto priepastný rozdiel u nás existuje len medzi generáciou našich starých rodičov a nami. So zdesením som sledovala americké voľby a ukľudňovala sa, že aj keď máme u nás problémy, aspoň ako ľudia nie sme až tak extrémne názorovo rozdelení. Teraz si uvedomujem, ako naivne to znie. V konečnom dôsledku sa zo mňa stalo chodiace liberálne klišé, už mi chýbali len poskakujúce jednorožce a dúhová obloha.
Takže nastalo prebudenie, ale otázka znie, čo s tým? Existuje vôbec riešenie? Alebo sme naozaj odsúdení na nepremostiteľné rozdelenie, ktoré prenikne do všetkých aspektov nášho života a môže mať katastrofálne následky?
Nech sa snažím, ako snažím, v názorovej druhej strane nevidím ani logiku, ani zdravý rozum, ani budúcnosť. Tiež tam nevidím ochotu zmeniť názory, čo si veľmi dobre uvedomujem, je z mojej strany pokrytectvo, ale jediným riešením by potom bolo moje osvojenie ich názorov, čo je, samozrejme, nepredstaviteľné. Nikdy neprejdem na temnú stranu, aj keď majú Darth Vadera.
Čo teda? Viem, že jediné riešenie je pokúšať sa o diskusiu, kde sme navzájom vystavení svojim názorom. Lenže ak ani jedna strana nie je ochotná povoliť, nedajbože ustúpiť, má to vôbec význam? Diskusia a výmena názorov má vždy význam, dôležité je, aby všetko prebiehalo civilne a na konci dňa sme boli schopní navzájom si podať ruku. Či to dokážeme je otázne.
Pic VIA
