Konečne sa mi podarilo nájsť športovú aktivitu, ktorej som úplne prepadla. Aktivitu, na ktorú sa celý deň teším a odkiaľ odchádzam s dobrou náladou aj v prípade mimoriadne zlého dňa predtým. Aktivita, ktorá ma motivuje aby som pokračovala a aby som na sebe makala, lebo čím je človek pokročilejší, tým väčšia zábava to je. Venujem sa pole dance.
Začiatky boli neslávne. Predsa len, človek čo má celoročne bledozelené opálenie od sedenia pred obrazovkou počítača a ak ho pritlačí zlé svedomie, tak si maximálne zacvičí jógu, nemôže očakávať nadpriemerné výkony. Bolo náročné nestratiť motiváciu porovnávaním sa s tými 40 kilovými blonďavými vílami, ktoré sa okolo mňa s ľahkosťou vznášali, kým ja som mala problém dostať môj zadok do vzduchu, nieto ešte nad hlavu.
Odkedy som začala, dostávam sa do rôznych nových situácií a riešim nové problémy. Bežne napríklad pozorujem taký ten nezbedný záblesk v očiach ľudí, ktorým poviem, že robím pole dance a oni si predstavia nejaké to zmyselné krútenie sa okolo tyče. Nie, nie, nie… nič také. Ja sa zatiaľ iba snažím nezabiť, keď visím za nohu dolu hlavou.
Pri tomto tanci rozhodne pomáha, keď sa čo najviac kože dotýka tyče, keďže v mnohých pózach vás na mieste drží iba trenie. To by bolo prosté logické odôvodnenie typického sporého odevu tanečnice. Tak sa vám jedného dňa stane, že si kúpite kraťasy také miniatúrne, že si ich po hodine zabudnete v šatni vyzliecť (Tak moment! Boli mi tie rifle také tesné aj predtým??). Tento protišmykový argument ale nevysvetľuje, prečo mi po prvýkrát v živote pripadajú zvieracie potlače na odevoch prijateľné…
Mám topánky s 18 centimetrovými opätkami. Keď si ich obujem, musím si dávať pozor na zárubne. Doteraz najdlhšia trasa, akú som v nich prešla, bola od gauča ku zrkadlu. Sú to moje motivačné topánky. Ale ono to raz to príde a ja si ich obujem aj na tréning.
Čo sa týka trenia a priľnavosti je tu ešte drobný problém s ošetrujúcou telovou kozmetikou. Keďže nie som veľmi zaťažená na telové mlieka a podobné serepetičky, dodržiavať zásadu deň pred tréningom sa ničím nemazať som zvládla ľavou zadnou. Čo som ale správne neodhadla, bolo ísť v inkriminovaný predtréningový deň na masáž. Okrem toho, že som bola na ďalší deň rozmasírovaná na úplne maslo, ešte som sa aj hneď na úvod hodiny neplánovane skĺzla po tyči ako čerstvá haluška po stene hrnca. Masážny olej je skvelý lubrikant.
Veľká téma je jedlo. Nikdy predtým som sa žiadnemu silovému tréningu nevenovala, takže ma dosť prekvapilo, keď som párkrát dorazila na tréning bez toho aby som sa predtým najedla a potom mi bolo na omdletie. Teraz sa vždy zhruba dve hodiny pred tréningom snažím odhadnúť koľko toho zjesť aby som vládala, ale zas nie priveľa, aby som sa nepogrcala, keď budem dolu hlavou.
Ďalšia neoddeliteľná súčasť sú modriny. Aby som to uviedla na pravú mieru, tie som mávala už aj predtým. Ja sa totiž zakaždým, keď sa dostanem do nových priestorov, obijem o všetky dostupné rohy. Vždy keď som sa presťahovala na nové miesto tak som mala nohy ako futbalista, lebo ten nábytok bol skrátka vždy na nejakých nových neočakávaných miestach. Teraz k bežnej sade modrín z nedbalosti pridávam aj tie z pole dancu. Potom sa na mňa dámy na plavárni udivene pozerajú, prečo mám ako obeť domáceho násilia takú dobrú náladu.
Zatiaľ ma to za celý rok neprešlo, skôr naopak. Obsesia sa stupňuje. Tak to snáď začne aj nejako vyzerať, predtým než si kúpim ďalší pár zbytočných ligotavých topánok.
Facebook Comments
