Poznáte to, stretnete muža, zapáči sa vám a v tom sa vám samé od seba na nos nasadia ružové okuliare. Nikoho nepočúvate, neveríte okoliu, vnímate iba jeho. Všetko sa vám zdá super (až na bývalého, ktorý nevie pochopiť, ako môžete s „niečím takým“ chodiť, a dáva vám to patrične najavo).
Prejde rok a tie vaše okuliare sú stále nasadené. Nevadí, že sa stále hádate. Nevadí, veď ešte je to čerstvé, veď on sa zmení! Vravela som si aj ja. Samozrejme, sú aj pekné chvíle, koho by to bez nich bavilo?! No keď sa pozriem spätne, nepamätám si ich. Neviem, či kvôli tomu, že žiadne neboli, alebo kvôli tomu, že som ich vymazala z hlavy, aby som ho mohla označiť za prvotriedneho hajzla. Jasné, že boli aj pekné chvíle, len ich bolo akosi menej ako tých zlých.
Neviem, či začať tým, že keď bol s kamarátmi, zmenila som sa v jeho očiach na akúsi beštiu, ktorá ho len komanduje a nedá mu dýchať (samozrejme, že to tak nebolo! 
). Alebo tým, ako mala jeho mamička moc nad všetkým, čo kedy urobil alebo urobí. Skúsim teda začať tou beštiou.
Kamaráti, to sú osoby, ktoré, či chceme, či nie, ovplyvňujú náš život, naše zmýšľanie, naše partnerské vzťahy. Napríklad, ten môj, keď sa stretol s jedným kamarátom, zabudol, že existujem. Nebodaj som mu zavolala alebo sa len pripomenula: „Halóóó, som tu aj ja! Aj ja existujem!“, už bol oheň na streche. Počúvala som kadejaké vybrané slová na moju osobu. Nechápala som, čo sa stalo. Na druhý deň bol ako med, dokonca sa mi aj ospravedlnil. Úplne ma obarilo, to ako fakt, ospravedlnenie? No nič na seba nenechalo dlho čakať, chcel mi ukázať nejaký obrázok na telefóne a v tom mu prišla esemeska: „Už si poslal tú **** preč?“. Na to som ani nemala slov, len som tak blbo kukala na ten telefón (asi som mala aj otvorené ústa). Potom prišiel môj dlhý monológ a povedala som mu, nech si nájde iného kamaráta, alebo novú priateľku.
Myslela som, že to najhoršie už bolo a nič horšie sa stať nemôže. Ale môže. Nastúpila mamička. Vlastne tam bola celý čas, no akosi som to nechcela vnímať. Postupom času mi to ale fakt začalo liezť na nervy. Veď povedzte sami, nenaštvalo by vás, keby váš partner počas milovania zdvihne telefón práve svojej matke?! Ak ste odpovedali NIE, klamete! O výletoch, na ktoré sme nešli práve kvôli niečomu, čo si ona zmyslela, ani nehovoriac. Ak máte podobný prípad vedľa seba a vadí vám to, UTEKAJTE! Nikdy sa nezmení. Ak začnete na neho tlačiť, bude to ešte horšie. Nechcem byť zlá, ale v takomto prípade je partnerka vždy menej ako mama.
Bolo tam toho oveľa viac. Keď sme sa pohádali, vždy mi vravieval: „Kde by si ty išla? Môžeš byť rada, že máš mňa!“ A viete, ako potom trpí ženské sebavedomie, ešte ak k tomu máte miernu nadváhu… Snívala som o zásnubách, však kto by nie po takej dlhej dobe? Vždy ma odbil, že teraz určite nie. Zvykol mi dokonca hovoriť, že so mnou nechce mať deti, že ho nevzrušujem a podobne. Trvalo mi veľmi dlho, kým som pochopila, že sa to nikdy nezmení. Celých 7 rokov! Ani nechcem vedieť, o čo som za tie roky prišla. A viete čo je paradox? Môj ex asi mesiac po rozchode hovoril všetkým mojim kamarátom, že mi kúpi snubný prsteň a chce sa zasnúbiť. Hold smola! Ono to vždy tak je, skutočnú hodnotu toho, čo máte, zistíte, až keď o to prídete 
Keď sa na to pozriem s odstupom času, príde mi to vtipné. Vždy to tak býva: v tú chvíľu vám to príde ako to najhoršie, čo sa len môže stať, no čas zahojí všetky rany. Zahojil aj tie moje. Dnes mám priateľa, ktorý je diametrálne odlišný, je slušný, pozorný a veľmi si to vážim. Aj keď niečo mi na ňom chýba, že by to bola ozaj pravda, že ženy majú radšej „zlých chlapcov“ ?
