Čas je neúprosný, a aj keby ste sa ho snažili akokoľvek zastaviť, nedá sa to. Dosť často môže z toho človek pociťovať frustráciu, no zameriavať svoju energiu na neustály boj s časom sa nevypláca. A to nielen preto, že pri tom miniete veľa energie, ale môžete prísť o veľa zážitkov a krásnych chvíľ, ktoré každá fáza života prináša.
Keď som bola malá, chcela som byť dospelá, a vedieť všetko tak parádne ako moja mama a tato. Nerozmýšľala som nad tým, čo všetko bude obnášať status „dospelák“, a nevidela som na tom nič negatívne. Veď budem všetko vedieť, nikto ma nebude komandovať a budem si sama sebe pánom a robiť, čo sa mi zachce. Ale žila som si naplno svoj detský život s mojimi „kumpánmi“, ktorými boli bratranci a sesternice, či kamaráti zo sídliska a robila som si, čo sa mi zachcelo.
Keď sa u mňa začala prejavovať puberta (bolo to celkom skoro, neviem, prečo u nás v rodine sa ten vývoj tak urýchľuje), snívala som o tom ako budem mať 15 či 17 rokov, ako sa budem maľovať, dospelácky obliekať, chodiť na rôzne párty a randiť s chalanmi. A musím sa priznať, že v tomto období som najviac snívala, niekedy dokonca sny preberali žezlo od samotnej „kráľovnej“ – reality. V mojej detskej izbe s farebným nábytkom a stenami polepenenými plagátmi Backstreet boys či N´sync som si často čítavala Bravo (a hlavne obľúbenú rubriku „Láska, sex a trápení“, samozrejme).
Keď som už konečne dosiahla 15 – 17 rokov, moja žiadza za iným životným levelom ma opustila, a ja som si plne vychutnávala toto úžasné obdobie. Konečne sa mi splnili sny! Všetko som vedela (veď puberta, neee), aj som sa maľovala a „dospelácky“ obliekala, chodila na párty s kamarátmi a začali aj prvé lásky (a strasti). Každopádne ma ešte stále niekto komandoval, či už doma, alebo v škole a ani robiť, čo sa mi zachcelo, som ešte nemohla.
A prišla vysoká škola. The best time in my life! Ever! Na intráku, ďaleko od rodičov, bez ospravedlnenkovej byrokracie, sama na pospas životu. Už som vedela, že všetko určite neviem, ani vedieť nikdy nebudem, každopádne aspoň toto som naisto vedela. 
Nikto ma nekomandoval, okrem víkendov, kedy som prišla domov na návštevu k rodičom, robila som si, čo sa mi zachcelo, alebo čo mi môj fyzický stav dovoľoval (hlavne každú stredu po opici, sa mi toho teda moc nechcelo robiť), mala som kopu kamošov a známych, chodila na párty a zažívala vlastnú rubriku „Láska, sex a trápení“. Jediná nevýhoda tohto obdobia boli obmedzené finančné prostriedky a neočakávane, učenie.
V mojej poslednej fáze, mladý pracujúci osamostatnený človek, som sa ocitla pred pár rokmi. Stihla som sa aj vyprofilovať v určitej oblasti na trhu práce, získala som všemožné skúsenosti, informácie, vedomosti, takže sme sa s našimi dostali do pozície, kedy sme si prehodili karty. V pracovnom živote si však človek väčšinou nie je vlastným pánom, a neustále ho niekto buzeruje a prikazuje čo musí, či už je to zamestnávateľ, či štát, či „uvedomelí“ dospeláci v jeho okolí. Finančne oslobodená aj sebestačná som a na šťastie si môžem dovoliť mať aj sofistikovanejšie potreby (ako týždňovú lyžovačku v Alpách, vlastný byt, či večeru v drahej reštaurácii). Slobodu si však môžem naplno užívať len počas dovolenky a víkendov (to je cca 124 dní do roka – 34% z roka, radšej som to ani počítať nemala!). Za to, si ju užívam plnými dúškami a vtedy, je život nádherný.
V ďalšej životnej etape bude toho času ešte menej, ak vôbec nejaký, kedy budem ako rodič zastávať veľaváženú pozíciu živiteľa rodiny spolu so svojím mužom a venovať sa svojej rodine. A potom keď detváky vytiahnu konečne päty z domu (s čím sa ako rodičia budeme musieť najprv psychicky vyrovnať), začne opäť nové obdobie, kedy sa cca vrátime do podobného obdobia, aké zažívame teraz. Slobodní, zabezpečení, ale ešte stále s povinnosťami. A keď pôjdeme na dôchodok, začneme žiť druhú „vysokú školu“! Budeme mať času koľko sa nám len zachce (100% z roka), snáď aj finančné prostriedky (či už od štátu alebo z úspor, či vybavením reverznej pôžičky), nebudeme musieť tráviť čas nad vecami, ktoré nás nebavia (alá učenie sa na skúšky alebo bezcieľne vysedávať v práci) a budeme mudrovať svojimi vedomosťami a skúsenosťami pred mladými (podeliac sa o niektoré zážitky opakovane). Určite to bude pekné obdobie. Bohužiaľ, obmedzení budeme vlastným telom a zmenšujúcim sa počtom kamarátov. Každé obdobie má svoje temné stránky, nanešťastie tu platí pravidlo priamej úmernosti: čím vyšší počet oslávených narodenín za sebou, tým väčšia pravdepodobnosť výskytu zlých (nevyhnutných) zážitkov v živote. A čím vyššia pravdepodobnosť, tým aj väčší výskyt.
No na túto úmeru netreba vôbec myslieť! Radšej sa opäť začnime sústrediť na vlastnú fázu života a užívajme si ju, najviac, ako vieme. Opakovať sa už nebude. Alebo, žeby predsa len hej?
