Vyzerá to tak, že by sme sa tu nejakú dobu mohli stretávať, tak by som sa vám rada predstavila. Som úplne ako vy – obyčajná, mladá a niekedy náladová žena. Žena, ktorej sa skomplikoval život, keď to najmenej čakala, a doteraz ma z toho ide poraziť. Avšak prinieslo to pár možno komicko-tragických situácií, o ktoré sa s vami môžem podeliť počas nasledujúcich pár nedieľ (lebo ľudí dlhé články nudia a ja neviem písať stručne). Možno vás rozosmejem, možno rozčúlim. Uvidíme. Budete však musieť prežiť môj slovník, blúdivé myšlienkové toky, o príšernom zmysle pre humor nehovoriac. Lebo inak to neviem. A teraz k veci.
Viedla som obyčajný pohodový život, kým mi raz večer tá mizerná ručička na váhe nevybila dych. Doslova. Myslím, že po čase mi z toho preplo a pre vrásky na mojej tvári to bol deň Nula. Pýtate sa prečo? Že preháňam? Počkajte, kým vám to porozprávam celé. Všade čítam, že sa treba mať rád, netrápiť sa nedostatkami (ani keby vám rástlo tretie oko na ramene) a všetko závisí od nastavenia mysle. Ja hovorím – bullshit! Niekedy jednoducho musíme mať gule si priznať, že veci sa dejú úplne inak, ako chceme, a že v tej chvíli ozaj neľúbime seba ani celý svet. Kvôli zmenám na mojom tele som sa dostala do situácií, o ktorých som ani nesnívala. Doslova mi vohnali slzy do očí, a to som niekedy ani sama nevedela, či je to od smiechu alebo zúfalstva. Skúste si to predstaviť…
Predstavte si, že máte obdobie, kedy je všetko v poriadku a primerane svojmu veku máte veľkú chuť užívať si život… Máte, dajme tomu, 24, nie ste hlúpe, veď robíte PhD., ani škaredé, keď sa chlapi zaujímajú, frajer postupom času zo života vymizol, antikoncepciou udržiavaná depka prešla, v hlave sa rozjasnilo a aj ľudia v MHDčke sú zrazu nejakí krajší. Rozhodnete sa spraviť niečo pre svoje zdravie, prestanete sa o seba priposrate obávať a nebojíte sa už chodiť v noci samé. Začnete sa venovať naplno škole aj práci, lebo veď už máte nejaký ten rôčik a ste zodpovedné a ohromne odvážne, plné života… Báseň, až..
Až jedno ráno stojíte na intrákoch na zastávke a hovoríte si, že buď vám poklesli kozy, začínate mať ozaj hrb z toho, že sa nevystierate (ako vám prízvukoval doktor), alebo vám povolila podprsenka. Tak sa podvedome vystriete. Napočudovanie nepomáha. Vrtíte sa na tej zastávke, až si ľudia musia myslieť, že máte obrnu, mŕtvicu alebo minimálne skoliózu. Zatiahnete brucho a vystriete sa tak, že ešte aj ten vedľa stojaci dvojmetrový ITčkár s ruksakom vytiahnutým až na temeno je zrazu o pol hlavy nižší. Nepomáha. Nenápadne si rozopnete kabát a strčíte dnu ruku. Nahmatáte zadnú časť podprsenky a rukou zisťujete, čo vás to tlačí – je tam malý faldík. Na chrbte pod rebrami! Odzadu. Nečakane. Bez lásky. Úplne taký ako mala Helena v Slnko, seno. ODZADU! A spôsobuje pocit, ako keby vás niekto celý deň za tú šunku držal a pri každom vystretí vám ju stlačil.
Orosí vám čelo a vravíte si, to kedy sa mi stalo? Zatlačíte to niekde do úzadia, veď to sa stáva, nie som nejaká pipena, aby ma niečo také rozhodilo, či? No dievča, ten luxus netrápiť sa váhou nemohol trvať večne, treba natiahnuť tenisky a ponaťahovať nové objemnejšie telo – a vyskúšať si život primárne na šaláte.
V práci deň letí, ale niečo vás čoraz viac pichá pod tie rebrá. Aj fučíte ako lokomotíva, schody sú nejaké strmšie a aj ten výťah nejaký dement postavil moc ďaleko. Kĺby máte napäté, ako keby ste boli profesionálne power-lifterky a na pleciach nosili tie závažia celý deň. Večer doma stanete na váhu a ani krátke jasné „dpč“ nevyjadrí vaše zdesenie. Ale vážne, to kedy sa stalo?!
Keď sa vám prestane točiť hlava, dáte sa do kľudu a rozhodnete sa viac strážiť. Začne nové obdobie. Zistíte, že asi čelíte nejakému problému, a nie len obyčajnému priberaniu. Našťastie, v tej chvíli ani netušíte, ako vám z toho o chvíľu začne šibať.
Že ďalšie mesiace, čo prídu, budú čisté peklo… Že si onedlho ani nebudete mať čo obliecť ráno do práce, všetko vaše oblečenie sa scvrkne minimálne o dve veľkosti a vyzeráte, ako keby ste mladšej sestre vykrádali šatník. Smola, že všetci vedia, že máte brácha. Že jediné, čo si budete môcť obliekať, sú voľné šaty. Ale ani to by nestačilo. Na to, že denne tlačíte už len šalát, tak príbytok na váhe máte ako dobre živené teľa. Ale ani to nestačí. Začnete si v ďalších týždňoch všímať také roztomilosti, ako napríklad že ráno si oblečiete šaty a večer sa z nich neviete pomaly už ani vystrihnúť. Kulturisti v objemovke sa natrápia mesiac na to, čo sa na vás nalepí za dva dni. Začala sa vaša objemovka.
Medzi nami, kebyže sa do toho stavu vyžeriem, tak za prvé: aspoň viem prečo, a za druhé: aspoň trochu toho chvíľkového šťastia by z toho bolo.
Asi už tušíte, prečo mi odvtedy všetky články o tom, ako sa každá žena musí naučiť mať rada svoje telo a byť sebavedomá, spôsobujú vyrážku. Okrem iného. Prečo som sa rozhodla napísať o tom, že žena má právo byť z toho aj mrzutá a ten fakt nenávidieť. Možno som taká len ja, ale skutočne sa neviem tváriť ako femme fatal, kým dychčím po každom kroku ako spotená lokomotíva a cítim, že keď sa ešte kúsok predkloním, tak gombík z napasovanej blúzy niekomu vybije oko. To nie je žart, takéto veci sa mi normálne stávajú. A keďže som si práve vyčerpala svoj priestor, dorozprávam vám to nabudúce…
