Na tému „vegánstvo“ sa s inými veľmi nerozprávam, pokiaľ sami neprejavia prirodzený záujem či pokiaľ sa nechcú dozvedieť niečo nové. Prečo? Už len z princípu. Na základe pozorovania som totiž zistila, že takéto debaty vždy skončia hádkami či nezmyselným naťahovaním o to, kto stojí na strane „dobra“ a kto zas na strane „zla“. Tento článok som sa však rozhodla napísať pre tých, ktorých by náhodou zaujímal pohľad človeka, ktorý s otvorenou mysľou vegánstvo skúsil a až potom si vytvoril vlastný názor.
Univerzálne by sa dalo povedať, že ľudia sú voči novým veciam/názorom/prístupom skeptickí. Možno sa len obávajú zahodiť predsudky a skúsiť niečo nové na vlastnej koži. V tej vlastnej koži sa snáď cítia až tak pohodlne, že si neuvedomujú, ako sami seba v mnohých smeroch obmedzujú. Niektorí nové veci dokonca vyslovene odmietajú, pričom tento odmietavý postoj vyjadrujú radikálne, hoci si danú „problematiku“ ani len neráčili naštudovať, prípadne len mudrujú a békajú podľa väčšiny. Prečo sa však oháňať obmedzenými pravdami alebo pravdami iných mudrlantov založenými na zastaraných názoroch, presvedčeniach a pohľadu na svet? Svet sa stále posúva vpred. A my sa takýmito postojmi sami oberáme o svoj vlastný posun vpred; čoraz viac len utesňujeme priestor, ktorý sme si vymedzili pre osobný rast a rozvoj. Moja univerzálna rada znie: neposudzujme niečo, kým si to nevyskúšame sami/neposudzujme niekoho, kým si ho nevypočujeme. Dovtedy sa každý môže mýliť. Niet cesty tam, kde niekto nechce načúvať a čomusi sa priučiť/čosi sa dozvedieť.
Do obdobia 3 rokov späť, kým som nezačala mať isté problémy, som o vegánstve ani vegetariánstve nejak veľmi nerozmýšľala. V rámci svojho jedálnička som však mäso začala obmedzovať sama, hrozne ma totiž zaťažovalo. S trávením a nafukovaním som mala dlhodobo neskutočné problémy, čomu veľmi nepomohli ani pribúdajúce stresy súvisiace s diplomovkou a štátnicami, vzťahové problémy, práca, hlava plná myšlienok a chaosu…
Aby som sa aspoň fyzicky od jednej záťaže odbremenila, rozhodla som sa zamerať na stravu a čosi zmeniť/vynechať/upraviť. No prvýkrát som sa s vegánskou stravou stretla až v lete pred dvomi rokmi, kedy som sa zúčastnila festivalu OEF (pre fanúšikov tvrdej hudby mimochodom ten najlepší fest na svete!). Na tejto 4-dňovej akcii nielenže mali vegánske hamburgery, čínske nudle, rôzne zeleninové špízy, vegánsku pizzu, hotdogy zo sójových párkov na nerozoznanie od klasiky, falafel a kopu iných jedál z tofu a zeleniny, ale boli to skutočne jedlá tak neuveriteľne skvelé (pre mňa vtedy chuťovo úplne nové), že sa aj kvôli tomu odvtedy na ten fest neviem dotešiť. Navyše som sa po tých pár dňoch na vegánskej strave cítila neskutočne ľahšie. Toto bol vôbec prvý fest, kedy sa mi po festivalovom jedle nafúknuté brucho neobjavilo ani raz, ba dokonca som ani raz nemusela v kŕčoch utekať na Toi Toi-ku – uznajte, že to teda vôbec nepatrí k tým príjemným festivalovým zážitkom.
Od môjho prvého OEF mi zostali v hlave otázky ako: „Aké to asi je byť vegánom? Aké to má výhody pre zdravie? A ako vlastne doma vegánsky navariť?“ Zo začiatku to však nebolo ľahké, lebo som vôbec nevedela, čo a ako variť. Predsa len som bola odjakživa zvyknutá na iné. Ale chcela som skúsiť niečo nové, bola to výzva. No s vegánom po boku, s ktorým sme sa zhodou náhod to leto našli, som sa to všetko učila pomerne rýchlo (plus internet/pinterest je plný rôznych informácií a receptov). Stačilo teda len otvoriť myseľ, neodsudzovať/neposudzovať skôr, než si to človek nevyskúša sám. A hlavne sa nevzdávať, keď čosi nejde podľa plánov (moja prvá vegánska bábovka z kukuričnej múky by sa dala označiť za riadne „fó pa“ – odvtedy som čo-to vymajstrovala ). Po skúsenosti na OEF by som sa k tomu tak či onak dostala, lebo táto skúsenosť bola na nezaplatenie a cítiť sa dobre je pre mňa to najpodstatnejšie. A svoje spravila aj moja zvedavosť, pretože sa v ostatnom čase o vegánstve hovorí koniec koncov dosť. Nechcela som teda len čítať/počúvať o domnienkach, argumentoch, dohadoch. Chcela som zistiť všetky odpovede sama.
Záver? Prejsť na vegetariánstvo nie je ťažké, to už mám za sebou dávno. No prechod na vegánstvo nie je vôbec ľahký. Niektorí s tým dokážu seknúť hneď – to chce obrovské sebazaprenie! Niektorí to skúšajú stále odznova. A niektorým to trvá niekoľko rokov. Ja na to idem tiež postupne, aby som nenadobudla pocit, že si odopieram alebo pre niečo sama trpím. A keďže som len na začiatku svojej „premeny“, neodopieram si syry, pribináčika či mliečnu čokoládu, keď na ňu dostanem chuť – skrátka si dám. Najväčšia hlúposť je zjesť niečo s výčitkami (mimochodom, to sa aj kilá vtedy nalepujú ľahšie). Pri všetkom, o čo sa človek snaží, je dôležité nastavenie mysle a to, čo človek chce dokázať a prečo to vlastne chce dokázať. Inak mu to prvopočiatočné odhodlanie a nadšenie nezostanú veľmi dlho. Od začiatku som sa všeličo nové naučila a hlavne som sa poučila z vlastných chýb. Nejdem nikoho presviedčať o tom, aká je to super vec zobudiť sa ráno s vedomím, že kvôli mne nikto nezomrel či netrpel. Ani o tom, koľko mám energie. Dokonca ani o tom, že mi nechýbajú žiadne vitamíny. Že vegáni skutočne nejedia len šaláty, ktoré mimochodom vôbec nemusia byť nudné a bez chuti, či za trest. Ani o tom, ako som (hoci neplánovane) schudla a že nemám problémy s váhou ani napriek tomu, že si občas dovolím „zhrešiť“ sladkosťami, zákuskami, horou cestovín či pizzou (vegánskou či syrovou). Chcem povedať len toľko, že som naozaj rada, že som sa na túto cestu vydala a rozhodla sa zase raz neobmedzovať samú seba vo svete plnom toľkých možností a alternatívnych riešení! Týmto spôsobom umožňujem robiť (nielen) ten svoj svet o niečo lepším, pričom po ňom kráčam s ľahkosťou.
